Az új jelszót elküldtük a megadott e-mail címre!
Hibás ellenőrző kód!
Új felhasználó
Ha Ön még nem rendelkezik felhasználónévvel és jelszóval, kattintson a regisztráció gombra. A regisztráció ingyenes.
Amennyiben elfelejtette a bejelentkezéshez szükséges jelszavát, kérjük adja meg az e-mail címet, amivel regisztrált a vidi.hu oldalra. A rendszer elküldi Önnek e-mailben az új jelszót.
A megadott e-mail címre elküldtük az új jelszó generálásához szükséges linket!
www.fcdac.sk
huen
FC DAC 1904
FC DAC 1904
KukkoniaMOLSt.NicolausTatra BillingOTP BankaMOL Football Academy
SprávyAljoša Asanović: Fanúšikom musíme ponúknuť viac!
Aljoša Asanović: Fanúšikom musíme ponúknuť viac!
2014 október 22.Autor: Krisztián NagyZdroj: fcdac.sk
ROZHOVOR
Aljoša Asanović: Fanúšikom musíme ponúknuť viac!

Nový technický riaditeľ DAC-u Aljoša Asanović poskytol svoj prvý rozhovor od nástupu do novej funkcie našej klubovej webstránke.

Aljoša, boli ste členom zlatej generácie chorvátskeho futbalu z deväťdesiatych rokov minulého storočia. Čo bolo tajomstvom úspešného tímu, ktoré na MS 1998 získalo bronzové medaily?

„Túto otázku som už dostal veľakrát, aj od novinárov z Nemecka, Talianska, či Španielska. Boli sme veľmi silná generácia, s vynikajúcimi hráčmi ako Boban, Šuker, Prosinečki, Jarni, Bilić, Štimac, a mnohí ďalší, tvorili sme naozaj skvelý tím. Chorvátsko vzniklo v roku 1990 po rozpade Juhoslávie a začali sme ako mladý, nový národ, s hrdosťou a veľkým elánom. V roku 1994 sa začala kvalifikáciu na Majstrovstvá Európy 1996 v Anglicku a boli sme veľmi motivovaní. V Anglicku sme sa prebojovali do štvrťfinále, kde nás vyradilo Nemecko po prehre 1:2, ale hrali sme veľmi pekný futbal a doplatili sme na chyby rozhodcu. Pamätám si, že vtedy veľa ľudí povedalo, aké dobré nové mužstvo sa v Európe objavilo a ktovie, čo dokáže o dva roky na svetovom šampionáte. A presne to sa stalo, na MS vo Francúzsku sme došli až do semifinále. Celému svetu sme ukázali, akí sú chorvátski ľudia. V prvom rade sme hrali so srdcom a ukázali lásku k Chorvátsku, boli sme hrdí na svoju mladú vlasť. Samozrejme, aj teraz som hrdý Chorvát, ale vtedy to bolo špeciálne, veď sme boli nová krajina, s novou zástavou, novým dresom, pre nás všetkých to bolo niečo nové. Takže toto je zhruba príbeh nášho úspešného tímu.“

 

Dobre, ale Slovensko tiež hralo svoju úplne prvú kvalifikáciu o ME 1996, a zďaleka nedosiahlo také úspechy. Takže okrem národnej hrdosti bola zrejme dôležitá aj kvalita hráčov.

„Samozrejme, boli sme veľmi dobrá generácia. Väčšina hráčov už mala skúsenosti aj z reprezentácie Juhoslávie. Ja som napríklad hral za Split, s ktorým sme získali titul majstra bývalej Juhoslávie, čo bola veľmi kvalitná súťaž. Ale... Osem rokov som pracoval pri reprezentácii ako asistent trénera a u hráčov, či už to bol Modrić, Čorluka, Eduardo, Jelavić, Srna, som vždy videl ten istý duch a tú istú hrdosť k chorvátskej zástave, k šachovnicovému dresu, ako za našich čias. Jednou z najdôležitejších vecí pre nás je hrať za národný tím. Je to výnimočný pocit, keď môžeš dať všetko za svoju krajinu. Nikdy nezabudnem na úsmev ľudí po návrate z Francúzka, v Záhrebe nás vítalo stotisíc fanúšikov. Táto spomienka navždy zostane v mojom srdci.“

 

Bronz z Francúzska bol vrcholom vašej reprezentačnej kariéry. Čo považujete za váš najväčší úspech na klubovej úrovni?

„Hral som za kluby takmer v celej Európe, ale v reprezentácii som cítil, že chcem odovzdať všetko tejto krajine a jeho ľuďom. Cítili sme šťastie a lásku ľudí na štadióne. V klube je to iné. Samozrejme, si profesionál, pripravuješ sa na tréning a na zápas, snažíš sa odovzdať maximum, ukázať lásku ku klubovým farbám. Pre nás Chorvátov ale hrať za národný tím znamená niečo špeciálne. A to platilo aj pre mňa.“

 

Mali ste pred príchodom k nám nejaké skúsenosti so slovenským futbalom?

„Nie veľmi, ale poznám veľa vašich skvelých hráčov. V Lokomotive Moskva som mal v tíme hráča z tohto mesta, Jána Ďuricu. Mal som ho veľmi rád, lebo v prvom rade je to veľmi dobrý, úprimný chlapec a na ihrisku išiel vždy na sto percent, v zápase aj v tréningu. V drese národného tímu som hral priateľský zápas v Bratislave, remizovali sme 1:1, a ako tréner s reprezentáciou do 21 rokov sme boli v Senci. Nepamätám si, že by som hral proti slovenskému klubu. Ale v Hajduku Split som mal spoluhráča Karola Praženicu. Pamätám si ho veľmi dobre, hrali sme spolu aj v Lige majstrov. Videl som ho nedávno niekde na Slovensku.“

 

Ako ste sa dostali do Dunajskej Stredy? Týmto rozhodnutím ste mnohých ľudí prekvapili.

„Ja nie som prekvapený. Po návrate z Moskvy som si potreboval oddýchnuť, cestovať po Európe, pozerať zápasy, tréningy, stretnúť sa s priateľmi. Pred pár mesiacmi som stretol Oszkára Világiho, rozprávali sme sa nielen o futbale, ale o živote všeobecne a zostali sme v kontakte. Teraz chcem urobiť všetko pre to, aby sme spoločne posunuli klub na vyššiu úroveň, a to po všetkých stránkach. Taký je život, niekedy spoznáš priateľov úplne náhodou. Rozprávali sme sa o tom, ako funguje mužstvo a klub, a teraz som tu, aby som pomohol. Samozrejme, všetci naokolo mi v tom musia byť nápomocní.“

 

Robili ste deväť rokov asistenta Slavnovi Bilićovi a je celkom logické, že po takom čase človek zatúži trénovať vlastný klub. V chorvátskej tlači som zachytil vaše vyjadrenie v podobnom duchu. Čo vás ale motivovalo prijať pozíciu technického riaditeľa?

„Keď som pracoval ako tréner pri reprezentácii, tiež som mal na starosti rôzne oblasti. Bol som napríklad na viacerých kongresoch UEFA, napríklad na žrebovaniach MS, takže som mal skúsenosti s týmito vecami. Keď po ME 2012 v Poľsku a na Ukrajine chorvátska reprezentácia zmenila štruktúru, Slaven Bilič ma zavolal do Moskvy. A po roku v Lokomotive som sa pripravoval aj na funkciu technického riaditeľa.“

 

V životopise máte množstvo skvelých adries. Takže prečo ste si teraz vybrali práve DAC?

„Pretože ma motivuje, keď vidím ľudí ako Oszkár Világi, ktorí sú ku mne takí úprimní a dávajú príležitosť byť kreatívny pri posúvaní klubu na dobrú cestu. Snažíme sa spolu niečo urobiť s DAC-om.“

 

S akými plánmi prichádzate?

„V prvom rade musím podrobne spoznať situáciu v klube. Som tu len pár dní a nie je jednoduché všetko vidieť. Chcem byť v blízkosti mužstva, byť 24 hodín denne k dispozícii trénerovi, hráčom, aj majiteľovi. Je to potrebné, ak chcem byť precízny a chcem robiť najlepšie rozhodnutia vo všetkých oblastiach života klubu. Videl som už aj pár zápasov, v nedeľu som bol napríklad na doraste v Bratislave. Zatiaľ som len pozorovateľ, ale jedno viem už teraz. Čaká nás veľmi veľa roboty.“

 

Ktoré úlohy momentálne považujete za najdôležitejšie?

„V tomto momente je pre mňa prioritou pozorovať a získavať informácie. Každý pondelok sa budeme stretávať s trénerom, aby sme diskutovali o víkendovom zápase, o hráčoch, budúcnosti, príprave. Som rád, že tréner Radványi je otvorený diskutovať o všetkom. Bol som aj v kabíne, chcel som cítiť atmosféru pred a po zápase. To je zatiaľ náplň mojej práce. Bude to ťažký, ale pekný džob.“

 

Videli ste posledné dva domáce zápasy mužstva, čo vám ukázali?

„Videl som rôzne tváre mužstva. Prvý polčas s Trenčínom, proti veľmi dobrému mužstvu, sme prehrali o dva góly, ale v druhom polčase som videl skvelú reakciu hráčov. Ukázali veľký potenciál. Prehru v Trnave som nevidel, neviem, čo sa tam dialo. Po remíze s Ružomberkom asi nikto nie je šťastný. Niekedy sa zápas vyvíja takto, preto treba byť viac koncentrovaný na hru. Ako tréner povedal, bol to najhorší domáci zápas, čo sa občas môže stať. Musíme tvrdo pracovať a robiť všetko pre zlepšenie.“

 

Aké pozitíva ste v týchto dvoch zápasoch našli?

„Nesmierne sa mi páčilo, ako tunajší ľudia milujú svoj klub. Na každý zápas príde minimálne tri-štyritisíc divákov, čo je na takéto malé mesto neuveriteľné a fantastické. Naozaj som veľmi šťastný, ale musíme im ponúknuť viac, hráči, tréneri, ja osobne, všetci čo pracujeme v klube. Hlavne na trávniku. To je jediné na čom záleží, aby hráči, ktorí prídu na trávnik, skúsili byť čo najlepší, poctiví a úprimní ku všetkým naokolo. To je najlepšia cesta. My v klube musíme robiť všetko pre to, aby zápasy boli vrcholom snaženia.“

 

Prešli ste viacerými krajinami, hrali ste vo väčšine elitných zahraničných súťaží. Aký je ten model práce, ktorý by ste chceli uplatniť u nás?

„To je dobrá otázka, nechcem však stratiť charakter slovenského futbalu. Je to pekná krajina, s dobrými ľuďmi a tento duch treba zachovať. Klub aj hráčov chcem posunúť na vyššiu úroveň, nielen ako profesionálov, ale aj v civilnom živote, ako ľudí, ktorí reprezentujú klub. Nie je to jednoduché, ale práve z tohto dôvodu som tu.“

 

Zmluvu ste podpísali na tri roky. Čo na to hovorí vaša rodina?

„Dcéra Anamarija je módna návrhárka, žije v tureckom Istanbule. Manželka Katarina býva doma v Splite, kým syn Antonio hrá teraz v bosniackom tíme Željezničar Sarajevo. Predtým pôsobil v Diname Bukuresť a Corone Brašov v Rumunsku. Moja manželka cestuje za nami po Európe. Toto je moja práca, môj život, a manželka občas príde za mnou pozrieť ma a navariť. Ja tiež chodím za deťmi, a teší ma, že som teraz tu. Cítim, že pán Világi chce vybudovať niečo veľké, jeden dobre fungujúci klub. Ľudia v regióne musia byť šťastní, že v jeho osobe majú niekoho, kto toľko obetuje pre tento klub a región. Ja chcem tiež prispieť svojím menom, pozíciou a kontaktmi v Európe, kde mám veľa priateľov. Chcem pomôcť klubu dostať sa na správnu cestu.“

Súvisiace správy
V príprave k nám zavíta Puskás Akadémia FC
Správa - 2018.08.22.
V príprave k nám zavíta Puskás Akadémia FC
Ligu začíname v Podbrezovej
Správa - 2018.06.01.
Ligu začíname v Podbrezovej
Oslávme spolu Európu!
Správa - 2018.05.19.
Oslávme spolu Európu!
Ján Novota sa vracia do DAC
Správa - 2018.05.02.
Ján Novota sa vracia do DAC
Prvý titul môže byť náš!
Správa - 2018.04.18.
Prvý titul môže byť náš!