Obdobie pred druhou svetovou vojnou sa nieslo v znamení neistoty. V čase silnejúceho politického a spoločenského napätia pôsobil nás tím v okresnej súťaži. Onedlho vypukla vojna a po nej prišiel nový začiatok. Sila našej komunity a vášeň k futbalu prežili aj toto náročné obdobie, vtedajšie vedenie sa dokonca pustilo do výstavby nového štadióna.
Po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938 sa Dunajská Streda stala opäť súčasťou Maďarska, ligové súťaže boli prerušené. Na predošlé úspechy sadol prach. Krátko po zmene štátnych hraníc vypukla 2. svetová vojna, ktorá výrazne ovplyvnila každodenný život, vrátane futbalu. Súťaže síce pokračovali, strach v spoločnosti však narastal. Klub často menil názov: v roku 1939 sme nastupovali pod menom DTC, od roku 1942 už ako DLE (Dunaszerdahelyi Labdarúgó Egyesület – Dunajskostredský futbalový oddiel), a to v druhej triede Győrskej župy. Podľa dobových záznamov sa hráči pred každým zápasom spoločne pomodlili „Verím v Boha“.
V 2. svetovej vojne prišla Dunajská Streda o takmer polovicu obyvateľstva, vrátane mnohých výborných športovcov. Svet ležal bol v troskách, radosť prinášal len návrat preživších, ktorí sa vracali z bojísk či zajateckých táborov. Medzi nimi boli aj športovci. Ako uvádza autorská dvojica Sándor Brányik, Ferenc Sidó v knihe „100 rokov dunajskostredského futbalu“ (A dunaszerdahelyi futball 100 éve): „Našťastie, pretože šport a túžba po zdraví pôsobili ako životný elixír pre ľudí vyčerpaných vojnovými útrapami. Dôležitosť telesnej kultúry pozdvihol najmä mnohofarebný svet futbalu.” A veru, aj v Dunajskej Strede sa našli nadšenci, ktorým sa podarilo postaviť futbal na nohy. O zápasy bol mimoriadny záujem. Napríklad, v roku 1948 sme na starom ihrisku pri Vermesovej vile nastúpili proti viedenskému Die Weisse Elf Wien pred dvetisíc divákmi.
V povojnovom období klub prakticky každý rok zmenil názov: Spartakus, SK, Dunostrov, DŠO Sokol, Slavoj. V tomto období zakladali vlastné tímy aj väčšie závody v meste a tie takisto účinkovali v súťažiach. Československo v tom čase prežívalo najtvrdšiu éru Stalinizmu, no vedenie sa aj tak rozhodlo pustiť do výstavby nového štadióna. Po dlhých prípravách sa v roku 1949 začali práce na novom domove klubu, a to na mieste súčasného štadióna. Pri stavbe boli použité tehly veľkej synagógy zasiahnutej Nemcami počas druhej svetovej vojny. Architektom bol stredný útočník nášho mužstva Ladislav Kordik, polohu, uhly a rozmery hracej plochy zameriaval jeho spoluhráč Alexander Nagy, ktorý bol zároveň geodetom. Ruku k dielu, ktoré rástlo niekoľko rokov, však priložil každý, kto nosil klub v srdci: vedenie, hráči aj fanúšikovia.
Historik Barnabás Vajda nám pomohol odhaliť zákulisie jedného z miľníkov histórie nášho klubu, teda výstavby prvého štadióna.
Ďalší diel seriálu o 120-ročnej histórii nášho klubu prinesieme už čoskoro...
