Začiatkom roka 1996 putoval na linke Inter - DAC do Dunajskej Stredy 25-ročný rodák z Partizánskeho Roman Greguška a cestu v opačnom garde meral Attila Pinte. „V Interi bola v tom čase za trénera Jozefa Valoviča nejaká reorganizácia a pre mňa sa to nevyvinulo dobre. Bol som rád, že mi vtedy podal pomocnú ruku dnes už nebohý Juraj Szikora, ktorý v tom čase viedol DAC a vzal ma do mužstva. Išiel som síce do neznáma, ale nemal som s tým žiaden problém,“ opisuje Greguška svoj príchod na Žitný ostrov pred devätnástimi rokmi.

V kabíne našiel dobrú partia. „Často sa síce obmieňala, na nákupy nebolo peňazí, a tak už káder nebol až taký kvalitný, ako v časoch, keď som hral proti Dunajskej Strede finále Slovenského pohára v drese bratislavského Interu. Prišlo viacero hráčov z nižších súťaží, ale potom aj skúsení futbalisti, čo bolo dobré. Napriek tomu, že sa partia takmer každý rok obmenila, v DAC bola vždy dobrá. Nemôžem na ňu zabudnúť dodnes.“ Ešte pripomeňme, že to bol práve Greguška, ktorý premenil rozhodujúcu jedenástku vo finále Slovenského pohára medzi Interom Bratislava a DAC Dunajská Streda v Dubnici nad Váhom (18. júna 1995), v ktorom zvíťazili žlto-čierni v penaltovom rozstrele 3:1, keď v riadnom hracom čase sa zápas skončil nerozhodne 1:1. Inak Greguška svoju chladnokrvnosť a úspešnosť pri premieňaní pokutových kopov neskôr predviedol aj v drese DAC.

A nezabudne ani na prvý ligový zápas v žltom-modrom, keď mužstvo schytalo na bratislavskom Tehelnom poli debakel so Slovanom 1:7. Písal sa 2. marec 1996. „To je pravda, na to nezabudnem. Dali sme síce len jeden gól a zahodili sme ďalšie šance, ale inkasovali sme až sedemkrát. Pamätám si, ako diváci skandovali: Desať, desať...Bolo to ponižujúce. Navyše tréner Juraj Szikora v ten deň oslavoval 49. narodeniny, nuž sme mu dali škaredý darček.“ Dodajme, že vtedy bola poriadna chumelica, ihrisko zasnežené a výsledok je treťou najvyššou prehrou počas účinkovania DAC medzi elitou.

Dunajskostredský futbal bol v tých časoch dosť rozkolísaný, nestabilný a tomu zodpovedali aj výsledky. „Hralo sa o záchranu, podarilo sa to, neskôr sme aj vypadli, potom sme znova postúpili do najvyššej súťaže a zase vypadli... Myslím si, že klub napriek istým problémom fungoval, funkcionári na čele s Imrichom Šantom robili všetko, čo bolo v ich silách,“ spomína na svoju „päťročnicu“ v Dunajskej Strede Greguška.

V jednom mužstve si zahral tri sezóny aj s Mikulášom Radványim, terajším trénerom DAC: „Vrátil sa do klubu zo Spartaka Trnava, neskôr sa vydal do zahraničia. S Mikim som vychádzal veľmi dobre, pohodový chalan, dobrý útočník. Želám mu všetko najlepšie, aby s mužstvom dosahoval úspechy.“

„Doma sme dokázali zdolať alebo potrápiť hocikoho, vonku sme však boli jaloví, bodov sme získavali na ihriskách súperov minimum. Keď sme opustili okres, už to nebola Dunajská Streda,“ vracia sa k vtedajšiemu účinkovaniu tímu. A čo diváci? „Na nich nemôžem povedať pol zlého slova. Vtedy ich však chodilo menej a závidím súčasným hráčom DAC, že na nich prichádzajú v hojnom počte. Mali by si vážiť každého jedného, ktorý príde na štadión,“ reaguje na túto tému.

Počas pôsobenia v klube zažil množstvo hráčov, premlelo sa tam za päť rokov osem trénerov Ako hovorí, bola to pre neho pestrá a užitočná skúsenosť. „Niektorých trénerov máte radšej, iných menej, ale po skúsenosti v Interi som sa naučil, ako sa s týmito vecami vyrovnať a staral som sa o svoje. Prišiel napríklad Jozef Adamec, ktorý ma trénoval už aj v Interi, Ladislav Škorpil a ďalší. Snažil som sa nemať konflikt so žiadnym trénerom, čo sa mi myslím podarilo až do konca kariéry,“ poznamenal dnes 44-ročný Greguška, ktorý nikdy nepatril ku konfliktným hráčom, práve naopak.

Väčšinu kariéry hrával defenzívneho záložníka, sem-tam obrancu, už v staršom veku (mimochodom, za Vion nastupoval v lige ešte ako 38-ročný!) sa presunul na stopérsky post. „Najlepšie som sa však vždy cítil ako záložník, ale keď ma tréner potreboval na inom poste, nevidel som v tom problém. Vážil som si, že som mohol hrať futbal, aký som si zahral. Dnešný je trochu iný, je v ňom veľa mladých hráčov,“ vraví. 

Aj dnes ho zaujíma, ako si počínajú kluby, za ktoré hrával. Sleduje aj súčasné účinkovanie DAC. „Zaujímam sa o dianie v tímoch, v ktorých som pôsobil. A najviac o DAC a Zlaté Moravce, o kluby v ktorých som zažil po päť pekných rokov.“

Vlani zakončil aktívnu hráčsku kariéru v rodnom meste Partizánske, v klube, v ktorom  začínal. „Už som mal svoj vek“ poznamená. Ale ešte mu to nedá a... „Občas nastúpim za dedinu Brodzany v najnižšej súťaži, ale to iba preto, aby som zostal v pohybe,“ vysvetľuje.  „Viac sa však venujem trénerstvu, skúsenosti sa snažím odovzdávať dorastencom,“ dodá.  Pracuje v Partizánskom vo firme, ktorá sa zaoberá výrobou  a predajom gumovej obuvi. „Som rád, že som si po skončení futbalovej kariéry našiel zamestnanie, čo nie je jednoduché. A futbal mi zostal ako koníček,“ uzatvára našu debatu.

Kto je Roman Greguška

Je rodákom z Partizánskeho (26. september 1970), s futbalom začínal v rodnom meste a kariéru končil v tom istom v klube, v ktorom začínal - už pod názvom FK Tempo Partizánske. Hrával na pozícii stredopoliara i stopéra, vojenčinu si odkrútil vo VTJ Martin. Debut v najvyššej súťaži absolvoval v drese Interu Bratislava (1994-1996), odkiaľ prestúpil počas zimnej prestávky ročníka 1995/1996 do DAC Dunajská Streda, kde odohral päť a pol sezóny (1996-2001). V tíme DAC nastúpil v 156 zápasoch, z nich v prvej lige odohral 94 (dal šesť gólov) a v druhej 62 (10 gólov). Jeho ďalšími pôsobiskami boli MFK Dubnica (2001-2003, od 6.9.2003 do 30.6.2004 hosťovanie v Zlatých Moravciach), ViOn Zlaté Moravce (2004-2009), FC Spartak Bánovce (2009-2010) a FK Tempo Partizánske (2010-2014). Momentálne trénuje starší dorast Tempa Partizánske.

Ladislav Harsányi