„Zdravím spriatelený DAC,“  ozval sa nám do telefónu, keď sme  ho oslovili na rozhovor pre webstránku klubu. Jeho trénerom sa stal v lete 1993, pred prvým ročníkom najvyššej slovenskej futbalovej súťaže. Zhovorčivý, vtipný, originálny. Takého sme poznali trénera Ladislava Škorpila z čias minulých, a ani tentoraz nezostal dlžný tejto povesti.

Rozdelenie Československa ho dvakrát nepotešilo, a tak to vraj kompenzoval tým, že na Slovensko prišiel pracovať. Konkrétne do DAC-u. Alebo to bolo inak? „Svojím spôsobom je to pravda. Slovákov som považoval za skutočných rodných bratov a krajinu za rodnú zem. Ja som totiž deväť rokov pracoval s československou dorasteneckou reprezentáciou, a na Slovensku som zažil rad reprezentačných akcií, nehovoriac o tom, že približne polovica výberov bola zložená zo slovenských hráčov.  Zvykol som si trochu nadsadene hovoriť, že kdekoľvek prídem na Slovensko, mám sa kde vyspať, mám všade veľa priateľov. Vrátane Dunajskej Stredy. Keď sme jazdili s tímami do Maďarska, mávali sme tam aj sústredenia. V reprezentácii som mal aj hráčov z DAC - Petra Šantu, Attilu Gombosa, poznal som aj funkcionárov klubu,“ odpovedá.

Vedel aj to, že prichádza do maďarského prostredia. „Maďarov som si získal hneď na prvej tlačovke, keď sa ma novinári v Bratislave pýtali, prečo idem z Česka na Slovensko. A ja som im povedal, veď ja idem do Maďarska, v Dunajskej Strede žije zhruba 90 percent Maďarov. A na druhý deň vyšiel v slovenskom denníku Šport titulok: Škorpil ani nevie, že Dunajská Streda nie je Maďarsko.“

Pre Škorpila nebol Žitný ostrov nejakým neznámym, či exotickým ostrovom: „Nie, navyše som išiel do veľmi kvalitného mužstva, pretože v poslednom federálnom ročníku, kedy som s Hradcom Králové skončil na pre nás celkom dobrom deviatom mieste, bol DAC štvrtý. A v nasledujúcej sezóne nielenže účinkoval v Pohári UEFA, kde sa stretol so Salzburgom, ale vtedy sa  ešte súbežne hral aj Intertoto Cup, ktorý bol na programe  pred začiatkom slovenskej ligy. A v nej sme skončili po prvom ročníku na treťom mieste ako najlepšie mimobratislavské mužstvo za Slovanom a Interom. A rovnako to dopadlo aj s trénermi, keď iba Dušan Galis v Slovane, Jozef Adamec v Interi a ja v Dunajskej Strede sme dokončili súťaž na trénerských lavičkách prvoligistov. Všetkých ostatných v priebehu sezóny odvolali.“

Z tohto obdobia má veľa pamätných zážitkov. „K najlepším hráčom v tíme DAC vtedy patril Pavol Diňa, ktorý sa stal počas môjho pôsobenia členom klubu ligových stovkárov. A hlavne v tej sezóne sme doma neprehrali žiaden zápas. A atmosféra? V Hradci Králové som bol dve hodiny po zápase na štadióne sám a v Dunajskej sme sa zrazu ocitli všetci spolu: hráči, funkcionári, manželky, milenky a Cigáni s husľami.“

Vraj sa mu po rozdelení republiky prihodilo i to, že si zabudol cestovný pas. „Žasnem, čo sa všetko vie... Ja som mal vtedy ešte dva pasy, jeden bol služobný -  z čias môjho pôsobenia v čs. dorasteneckej reprezentácii. Jeden som mal v Hradci Králové a druhý v Dunajskej Strede. A ten som si pri ceste do Česka zabudol. Prídem na hranicu a slovenský colník mi hovorí: ja vás pustím, ale neviem, čo bratia Česi...“

Keď hral DAC v Žiline, z hľadiska sa ozvalo skandovanie „Maďari za Dunaj“ a vzápätí ktosi z divákov posielal Škorpila do Čiech. Ako si spomína na túto príhodu? „Tak to bola nádherná spomienka. Je to skutočne tak, v Žiline naozaj zaznelo, že Maďari za Dunaj a do toho osamelý hlas: A ty, Škorpil, do Čiech!“ To však nie je koniec príbehu: „Pri mojom druhom pôsobení v Dunajskej Strede som sa bol pozrieť na nejaký zápas v Prievidzi, a niekto na mňa kričí z tribúny: pán Škorpil! Tak som sa tým smerom otočil a dotyčný mi vraví: To som bol ja, ktorý v Žiline kričal: A ty Škorpil do Čiech. Ale aj tak vás máme radi!“

Prečo vlastne nepokračovala spolupráca Škorpila s DAC po prvej sezóne, ktorá bola veľmi úspešná? „Ja si myslím, že do toho vstúpil pán Viliam Fischer, ktorého dnes stíhajú za úplatky... Tento kardiochirurg bol spätý s bratislavským Slovanom, kde bol hlavným trénerom Dušan Galis a jeho asistentom Jozef Valovič.  A Fischer sa zasadzoval za to, aby Valovič šiel trénovať Dunajskú Stredu. Ja som mal zmluvu iba na rok, tá vypršala a pri rokovaniach dali prezident Šanta a spol. prednosť slovanistom. A tuším s Valovičom prišiel aj Alexander Vencel trénovať brankárov. Z mojej strany záujem pokračovať v dunajskostredskom klube bol.“

Vrátil sa do Hradca Králové k dorastu a vďaka tomu sa s tímom dostal na turnaj do Dallasu v USA, a na túto návštevu spomína veľmi rád. Do Dunajskej Stredy sa však vrátil po troch rokoch, ale to už bola iná káva a nasledovalo vypadnutie z ligy. „Mužstvo už bolo o triedu horšie. A od toho sa odvíjali aj výsledky. Chýbalo trochu trpezlivosti, pretože hoci som zostal pri tíme do konca sezóny, v posledných kolách už bol poverený vedením tímu Dušan Liba. A ukázalo sa, že  možno to nebolo najlepšie riešenie.“

Registruje aj súčasné dianie v dunajskostredskom klube. „Bol som aj v kontakte s niektorými ľuďmi z klubu. Môj druhý najlepší strelec po Diňovi Mikuláš Radványi tam ešte nedávno trénoval. Čo sa týka plánov v klube, ak sa súčasné trendy udržia a ešte vylepšia, z toho môže mať človek iba radosť. Zvlášť, keď sa trochu na práci v klube podieľal a ja som tam mal vždy množstvo priateľov. Ale platí to aj inde na Slovensku. Keď som bol v Trnave ako tréner českej reprezentačnej dvadsiatky, chlapík, ktorý mi otváral bránu, mi hovorí: Kde si bol, dávno som ťa nevidel.“

V klube v Hradci Králové pracoval štvrťstoročie, inak veľa ďalších klubových destinácií nevystriedal. „Nie som trénersky taký promiskuitný. Počas 41 rokov trénovania som bol v podstate iba v štyroch kluboch. A Dunajská Streda má medzi nimi nezastupiteľné miesto.“

Trénerstvu sa profesionálne nevenuje zhruba päť rokov, zato komunálnej politike už dve desaťročia: „Som poslancom mesta Hradec Králové, v zastupiteľstve už budem dvadsať rokov. A tých úloh stále pribúda, a pritom už tento rok mám sedemdesiatku. Druhé volebné obdobie som aj v Rade mesta i v športovej komisii. Čas mám úplne vyplnený, ledva som si ho našiel na tento rozhovor.“

A na záver ešte dodal: „V každom prípade to zakončite tým, že pozdravujem všetkých v Dunajskej Strede, ktorí mi fandili a nezabudli na mňa.“ Radi sme jeho želaniu vyhoveli.

Kto je Ladislav Škorpil

Rodák z Hradca Králové (6. júna 1945)  bol celú aktívnu hráčsku kariéru futbalistom tamojšej RH, kde strávil s výnimkou dvoch rokov na vojenskej službe (Dukla Žamberk) jedenásť rokov. V RH Hradec Králové si odkrútil aj najviac sezón ako tréner - najprv viedol dorastencov a potom aj seniorov. Deväť rokov pracoval pri čs. mládežníckych reprezentáciách (U16, U17, U18). Prvý raz opustil domovský klub v lete roku 1993, keď si to namieril do Dunajskej Stredy. V prvom ročníku slovenskej ligy doviedol tím DAC k bronzovej priečke. Po prvej sezóne sa vrátil k dorastencom Hradca, následne trénoval Duklu Prahu (1995-97). Potom na jednu sezónu opäť prišiel do DAC, mužstvo však po nej najvyššiu súťaž opustilo. Po krátkom návrate do Hradca Králové prevzal Slovan Liberec (1998-2004), pričom v sezóne 2001/2002 ho spoločne s Josefom Csaplárom priviedol k titulu. Dva roky predtým triumfoval v Českomoravskom pohári. V rokoch 2004-07 koučoval českú futbalovú reprezentáciu do 21 rokov. Trénerskú kariéru zavŕšil v Slovane Liberec (2007-09). Dlhé roky pôsobí v zastupiteľstve mesta Hradec Králové, je poslancom, členom Rady mesta.

Ladislav Harsányi