Betónových stupienkov na nej bolo žalostne málo, takže miesta v „jadre jadra“ boli nekompromisne vyárendované. Kritériom bol vek a nedotknuteľné miesto mali aj ťahúni partie. Bez permanentky, bez facky a bez diskusie. Nikto z mladých sa neodvážil spochybniť výsadu starších, mať svoje miesto „na betón“. 

Nám, vtedy cca desať-jedenásť-dvanásťročným, ostali miesta len mimo jadra, alebo úplne mimo stupienkov. Maximálne sme sa mohli „prisať“ na ohradu a čumieť cez železné tyče...

Jednému z nás, Šnegimu, sa však podaril husársky kúsok. Bez opýtania sa vyšvihol na horné spojovacie  tyče tribúny, ktoré zvnútra spájali strop s chrbtom tribúny. Jednou rukou sa Šnegi držal a druhou rukou sa oháňal pri skandovaní, samozrejme so zaťatou pastičkou...

Na počudovanie, nikomu nevadil a nikto ho odtiaľ nevyhodil.  

Nemýlite sa! Malý žlto-modrý Cliffhanger menom Šnegi rovná sa Martin Šnegoň. Maťo sa neskôr vypracoval až na hráča prvej volejbalovej ligy. Aktuálne je jedným z členov realizačného tímu futbalovej Senice.

Ak sa dostanem na zápas do Senice, vždy sa stretneme a ak je čas, tak hodíme dlhšiu reč.

Tak, ako? - znie jeho prvá otázka a tá znamená, že chce vedieť čo najviac. O svojom rodnom meste, o klube svojho detstva. Vtedy sa z profesionála Martina Šnegoňa stáva opäť Šnegi. Chlapec, ktorý sa ako malý sopliak prebil na miesto, na ktoré bolo nemožné sa prebiť...

Kto bol vtedy vezírom fanúšikov? Hm... Takáto pozícia jednoducho neexistovalo... Prevládala totiž spontánnosť a živelnosť. Pár chlapcov však malo aj tak väčšie slovo a jeden z nich (ešte pred odchodom na povinnú vojenčinu), mal doslova sólo.

Pri jeho ironických výkrikoch - niekedy riadne hviezdičkových - sme mali vždy postarané o veľkú zábavu. Je ťažké napísať jeho humorné „hlášky“ tak, aby vyzneli humorne aj o dvadsať-tridsať rokov neskôr. Hm... Jednoducho popíšem, čo sa raz podarilo humoristickému sólistovi, Stanovi Ondrejíčkovi.

Hráč súpera bol podkopnutý našim hráčom a potácal sa štvornožky po trávniku,  očami hľadajúc rozhodcu.

Stano zvrieskol - Hééééj!!!

Všetko stíchlo, každý čakal na pokračovanie.

Písali sa roky, keď sme film Sedem statočných poznali naspamäť, lebo sme videli snáď dvadsať repríz tohto westernu (a pozreli sme si aj nasledujúcu...).

Stano našiel v legendárnom filme inšpiráciu k svojmu „výstupu“.

Do ticha štadióna zareval mimoriadne vulgárnu vetu (pre útlocitných vybodkovanú), s neuveriteľne uleteným obsahom.

„Héééj Sotero (jeden z banditov), ty k...t vy...ný, čo je? Hľadáš v tráve Calveru (najväčší frajer z banditov)?“

Po tomto pokriku - za ktorý by dnes hrozila mastná pokuta za urážku súpera - na chvíľu celý štadión „zmeravel“, ale to ticho za okamžik skončilo. Spustili sa neutíchajúce salvy smiechu a mám taký dojem, že sa smiali nielen hráči, ale aj rozhodcovia. Ako málo nám stačilo k šťastiu?!

Stano mal toho na rováši (v dobrom) viac...

Nikto z prítomných nezabudne na jeho nezabudnuteľný tanečný duet s Ľuboškom Wunderlichom na diskotéke v legendárnom „Merkúri“, kde bol dídžejom Tomi Bíró. Mimochodom, Tomi už bol v tom čase v pozícii „speakra“ našich zápasov...

Stano a Ľuboško použili pri legendárnom duete obrusy zo stolov ako čelenky... skvelý duet... Počas šialeného tanca im znela pesnička Im Nin alu od speváčky Ofra Haza a song Gimmie hope Jo´Anna od Eddyho Granta...

Keď Stano odchádzal na vojenčinu, na vlak ho sprevádzala kopa kamarátov a známych z futbalu.

Aj bez narukovaného Stana bolo na „PT“  stále fajn, ale už tam nebolo toľko smiechu.

Myslím si, že so Stanom bola ... No, takto to poviem: Ku kvalitnému futbalu vedel vykúzliť kvalitnú zábavu!