120-ročná história DAC je plná nezabudnuteľných, ale tiež náročnejších období. Osemdesiate roky však nepochybne patria medzi tie, ktoré sa do kroniky nášho klubu zapísali zlatým písmom. Postupné budovanie klubu a vytrvalá bojovnosť nám v 80. rokoch priniesli víťazstvo v Československom pohári a účasť na európskej scéne.
Ako víťaz divízie v sezóne 1979/80 DAC prekročil prah Slovenskej národnej ligy a dostal sa na úroveň, na akej nikdy predtým nebol. Táto súťaž znamenala druhý stupeň v hierarchii československého futbalu, jej víťaz postupoval priamo do prvej ligy. Ako napísali Alexander Brányik a František Sidó v knihe 100 rokov futbalu v Dunajskej Strede: „Dunajskostredský futbal, ktorý vyrástol z hravých čias, sa v roku 1980 stal súťažným športom na celoštátnej úrovni.“ Okrem skutočnosti, že ponúkal zábavu, poskytoval aj prácu pre 30-40 ľudí. Tento fakt jasne ukazuje, akou mierou vzrástol význam futbalu v našom meste, a to aj v dôsledku ekonomického rastu.
Prvá sezóna v Slovenskej národnej lige nám priniesla neúprosný boj. Sezónu sme ukončili na 11. mieste, bronzový Martin nás predbehol iba o 3 body, kým Považská Bystrica, ktorá skončila na 15. mieste a zostúpila, zaostala za nami o rovnaký počet bodov. V druhej sezóne sme poskočili na šiestu priečku a v ďalších dvoch bol DAC strieborný.
Podľa oficiálnych údajov sa návštevnosť domácich zápasov ustálila na úrovni medzi 2-3 tisíckami na zápas, ale boli aj stretnutia, ktoré videlo až 6 000 ľudí. Vtedy sa prvýkrát začalo hovoriť o nevyhnutnej rekonštrukcii štadióna. Prezident klubu Michal Weisz, ktorému sme venovali predchádzajúcu časť nášho seriálu, v súvislosti s výstavbou nového štadióna poznamenal: „Plány na rekonštrukciu tribún sa už pripravujú, počas siedmej päťročnice sa aj zrealizuje, dokonca to bude zaradené aj do volebného programu Národného frontu.“ Prestavba sa začala na jeseň 1983 a v tom istom roku televízia prvýkrát odvysielala naživo zápas DAC-u. Na mieste starej drevenej tribúny vyrástla moderná nová tribúna vhodná pre danú dobu. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 9. mája 1985 pri príležitosti prvej okresnej spartakiády.
Počas výstavby štadióna vedenie klubu v lete 1984 angažovalo Karola Peczeho na post hlavného trénera a ďalej posilnilo káder. DAC sa stal tretíkrát v rade jesenným majstrom a na jar 1985, tri kolá pred koncom súťaže, už bolo prvenstvo v SNL isté. V záverečnom domácom zápase proti veľkému rivalovi z Nitry tak mohlo 10 000 divákov osláviť postup do československej najvyššej súťaže. Azda ani netreba pripomínať, akú radosť prežívali fanúšikovia. Povráva sa, že jedno dievča zbieralo od hráčov podpisy na svoju bielizeň, iné dámy išli dokonca ešte ďalej... Ľudia s poetickou dušou písali básne, iní sa pustili do spevu a mladí fanúšikovia skladali rýmovačky.
Prvý rok medzi elitou sme šťastne prežili a skončili na 11. mieste. Mnohí sa však obávali pokračovania a tvrdili, že druhý rok po postupe býva vždy najkritickejší. Nie však pre DAC, ktorý zažil rozlet! V roku 1987 sme najprv vo finále proti Nitre získali Slovenský pohár a o dva mesiace neskôr, 21. júna 1987, po víťazstve nad Spartou Praha v Kopřivnici putoval do Dunajskej Stredy aj Československý pohár. DAC tým zároveň získal právo zastupovať Československo v Európe ako víťazi pohára!
Na jeseň 1987 sme najskôr narazili na cyperský AEL Limassol, potom nasledoval švajčiarsky Young Boys Bern. O rok neskôr sme si vďaka výborným výsledkom v lige opäť zahrali v Európe; po vyradení švédskeho Östers Växjö sme si mohli zmerať sily s mužstvom z európskej špičky - nemeckým rekordným šampiónom Bayernom Mníchov. Ale o tejto ére a o tomto dvojzápase nech za nás hovorí náš bývalý hráč, ktorý zažil atmosféru súbojov s mníchovským gigantom priamo na ihrisku. Tibor Szaban 26. októbra 1988 skóroval za DAC priamo na pôde Bayernu!
Ďalší diel seriálu o 120-ročnej histórii nášho klubu prinesieme už čoskoro...
