Rozhovor s Deanom Računicom, 45-ročným asistentom trénera DAC.
Váš futbalový životopis fanúšikovia poznajú. Čo považujete osobne za najpamätnejšie momenty vašej kariéry?
„Trikrát som účinkoval v národnom mužstve, okrem iného som si zahral aj proti Slovensku v roku 1994, keď sme v Bratislave prehrali 1:4. Zo slovenskej reprezentácie si spomínam na Petra Dubovského a mnoho iných známych hráčov. Náš vtedajší tím pozostával iba z hráčov domácej ligy, nehrali v ňom legionári. Samozrejme, reprezentácia bola vrcholom mojej kariéry. Na klubovej úrovni zase to, že som mohol hrať v najväčšom chorvátskom klube, v Hajduku Split. V ňom som strávil najkrajšie roky mojej kariéry. Dohromady som tam účinkoval sedem rokov, s menšími či väčšími prerušeniami: okrem iného som si zahral za Casino Salzburg, izraelský Hapoel Tel Aviv a v Číne. V Casine Salzburg sme boli spoluhráčmi s Tiborom Jančulom. Po profesionálnej kariére, ktorú som musel ukončiť ako 33-ročný pre srdcové problémy - hoci som mohol hrať ešte niekoľko rokov - som zostal v Hajduku Split, stal som sa trénerom mládežníckeho tímu. Po troch, či štyroch rokoch, som vystúpil po rebríčku vyššie, a mohol som pracovať ako asistent trénera pri prvom tíme. Dvakrát, v roku 2008 a 2012, som pôsobil ako pozorovateľ reprezentácie, kde boli členmi trénerského štábu aj Asanović, Bilić a Prosinećki. Na dvoch majstrovstvách Európy, v roku 2008 vo Švajčiarsku a Rakúsku, a potom v roku 2012, ktoré organizovalo Poľsko s Ukrajinou, som bol pozorovateľom pri tíme. A pri výbere U21 som pracoval vo funkcii asistenta trénera. V uplynulých troch rokoch som dostal príležitosť v chorvátskej druhej a tretej lige ako hlavný tréner. A keď ma môj niekdajší splitský spoluhráč Aljoša Asanović zavolal sem a načrtol mi tunajší projekt, dlho som nerozmýšľal.”
Keď už prišla reč na Casino Salzburg: v ročníku 1993/94, keď sa rakúsky tím dostal do finále Pohára UEFA, bol jeho prvým súperom v súťaži DAC. Pre náš klub je to doposiaľ posledný súboj v Pohári UEFA…
„V rokoch 1993 až 1995 bolo Casino Salzburg veľmi silné. Pod vedením trénera Otta Barića sme boli jedným z prekvapení v Európe.”
Za akých okolností ste k nám prišli?
„Zavolal mi Aljoša, opísal tunajšie plány a ja som prikývol. Je to šanca, aby sme spolu odviedli dobrú prácu. Tomi Marić mi neskôr opísal históriu klubu a to, že mužstvo chce byť v krátkom čase medzi tromi najlepšími na Slovensku. Prečo by som sa nemal chopiť šance, aby som sa mohol stať malou súčasťou tohto veľkého projektu?”
Tréneri ale nie sú malou súčasťou projektu…
„Áno, ja som mal na mysli moju rolu, veď Tomi je hlavným trénerom.”
Na aké obdobie znie vaša zmluva?
„Na poldruha roka, s ročnou opciou. Pre mňa však nebola dôležitou dĺžka kontraktu, či peniaze. Najdôležitejší je projekt. A dobre odvedená práca.”
Poznali ste sa s hlavným trénerom pred vaším príchodom?
„Z počutia sme sa poznali, osobne však ešte nie. Mali sme spoločných priateľov a v podstate oni boli prepojením medzi nami. Aljoša nás dal dohromady.”
Ako by ste charakterizovali hlavného kouča Tomislava Marića?
„Tomi sa narodil v Nemecku a tam aj vyrástol, a to v jeho mentalite veľmi cítiť. Má chorvátske korene, ale on nie je Chorvát. Na tréningu musí byť všetko pripravené, v momente musíme vedieť, kto má čo robiť. Doteraz je všetko v poriadku.”
Za čo zodpovedáte v rámci mužstva vy? Akými úlohami vás tréner Marić poveruje pred tréningami a počas nich?
„Veľa sa rozprávame, takisto celý trénerský štáb. Žijeme týmto projektom 24 hodín denne. Každý z nás môže trénerovi povedať svoj názor, ale on je šéf, a v jeho rukách je rozhodnutie. Je na ňom, či dá na naše rady, alebo nie. Tomi povie podrobne mne, Balázsovi Borbélyovi i dvom Martinom, čo je našou úlohou. Doteraz sme priniesli veľa spoločných rozhodnutí, a verím, že to tak zostane aj v budúcnosti a naďalej budeme spolupracovať bez problémov.”
Pred príchodom do Dunajskej Stredy ste v Chorvátsku pracovali ako hlavný tréner, teraz ste asistentom. Ako ste spokojný s vašou novou funkciou?
„Pre mňa bolo prirodzené prijať pozvanie takého človeka, ktorý bol reprezentantom, má za sebou skvelú bundesligovú kariéru, a kto disponuje nesmierne bohatými skúsenosťami v úlohe asistenta, či pozorovateľa pri slávnych bundesligových mužstvách. Pracovať s takým človekom znamená novú skúsenosť. Nemám čo stratiť, môžem sa od neho iba učiť. Ktovie, čo prinesie budúcnosť: verím, že budeme môcť v Dunajskej Strede zostať dlhú dobu a potom uvidíme.”
Tomislav Marić často hovorí o svojej filozofii. Aká je tá vaša, a ako blízko seba obe stoja?
„Moja filozofia je blízka jeho filozofii. Jeho krédo je, že loptu treba získať čo najskôr, a keď ju máme pod kontrolou, treba ju podržať a prihrávať si ju. Keďže som bol stredným záložníkom, desiatkou, prirodzene, aj ja chcem umožniť mužstvu hrať. Keď máme loptu, treba vyčkať na chvíľu, keď sa môže rozbehnúť do útoku a skórovať. Avšak v posledných rokoch sa futbal vyvíjal míľovými krokmi. Ak dnes nie si dostatočne rýchly, a nie si na sto percent pripravený, nemôžeš hrať. Ak aj vieš všetko o futbale, ale nemáš silu, si mŕtvy hráč. Naša filozofia sa líši maximálne v piatich percentách.”
Počas aktívnej kariéry ste boli špílmachrom. Aké typy hráčov obľubujete?
„Práve takéto typy. Takých, ktorí sa neboja konať, ak si to situácia vyžaduje, a majú odvahu vytiahnuť nečakané veci, ktoré som im nenariadil. To sú tí hráči, ktorí dokážu vysunúť krídla, vytvárajú šance útočníkom, alebo akciu sami zakončia. Mužstvo potrebuje hráča, akým som bol i ja. V skutočnosti neviem, ku komu zo súčasných slovenských hráčov by som prirovnal tento typ: dávnejšie ním bol hádam Peter Dubovský, bohužiaľ už nebohý. Dubovský bol desiatkou Realu Madrid, ako som už spomínal, raz som proti nemu v chorvátskej reprezentácii aj hral. Taký futbalista však v súčasnom futbale už neexistuje, azda iba David Silva, či Tomáš Rosický. Avšak ja mám rád také typy. Hráči ako Zidane, Iniesta, či Xavi vymierajú, ako dinosaury. Samozrejme, môžeme nájsť hráča blízkeho ich štýlu. Mám rád dobrých obrancov, útočníkov, ale v prvom rade hľadám takéto typy. Pre mňa je záloha všetkým. Stredopoliari diktujú tempo hry. Ak máš dobrých stredopoliarov, si vo výhode.”
V Dunajskej Strede ste šiesty týždeň. Aké pokroky vidíte?
„My nepoznáme situáciu spred nášho príchodu. Ale od nášho príchodu vidím, že sa mužstvo z týždňa na týždeň vyvíja. Máme dobrý tím, avšak našou nevýhodou je, že nepoznáme ostatné slovenské mužstvá. Nevieme, kam by sme zaradili to naše. Vieme, že Žilina, Slovan a Trenčín predstavujú top kategóriu, a myslím si, že my môžeme bez problémov dosiahnuť tú druhú, hneď za nimi. Verím, že vďaka odvedenej práci budeme už na konci sezóny vyššie. Uvidíme, ako bude neskôr, ale verím, že o rok môžeme byť v slovenských pomeroch špičkovým mužstvom.”
Čo vidíte ako slabšiu stránku nášho tímu, a v čom jeho silu?
„Najprv pozitívum: mužstvo je jednotné. Nemáme hráča, ktorý by schopnosťami vyčnieval, takže každý pracuje a bojuje aj za ostatných. Viem, že aj pre silnejšie mužstvá budeme nepríjemným súperom. Nemáme problém ani s prácou chalanov na tréningoch, pracujú vynikajúco. Bez problémov sme absolvovali takmer celú prípravu. Práve vďaka týmto hráčom máme šancu odviesť dobrú prácu.”
V našich končinách sa zvykne hovoriť, že mužstvo je homogénne…
„Áno, je homogénne, čo je pre nás veľká výhoda.”
Obľubovali ste zimnú prípravu počas hráčskej kariéry?
„Nie. Nikdy som nemal rád zimnú prípravu, lebo bola dlhá. Starosti majú len tam, kde je zimná prestávka. Tá bola aj v Rakúsku, či Chorvátsku, v Izraeli však nie. Počas dlhej zimnej prestávky môžu vzniknúť starosti v hlave.”
Takže plne chápete hráčov…
„Áno, ja som bol tiež hráčom, a preto ich plne chápem, no keďže sú profíci, vedia, že to patrí k futbalu. Rozumieme im, takže s tým nie je problém.”
Počas prípravy mužstvo strávilo desať dní v Turecku. Ako hodnotíte toto sústredenie?
„Veľmi dobre. Bol som už raz v Turecku s Hajdukom, takže poznám tamojšie prostredie. Počasie bolo dobré, pršalo iba jeden deň, inak svietilo slnko. Ihriská i strava boli v poriadku, takže sme mohli odviesť dobrú prácu.”
Už ste sa zabývali v Dunajskej Strede?
„Bývam vo Villa Rosa. Tamojší zamestnanci sú veľmi milí, mesto je malé, večer po devätnástej takmer úplne stíchne. Počuť štekajúce psy, panuje ticho a pokoj. Pre mňa to bude dobré hlavne vtedy, keď príde moja rodina.”
Ako to vyzerá s vašou rodinou?
„Príde za mnou, ale ešte neviem kedy. Problém je, že mám ešte školopovinné deti. Verím, že tu budú so mnou počas jarných prázdnin v Chorvátsku.”
Koľko máte detí?
„Mám tri dcéry i jedného vnuka, takže ako 45-ročný som už aj starým otcom.”
Momentálne nemáte veľa voľného času, ale čo je inak vaším koníčkom, ako sa dokážete najlepšie odreagovať?
„Pre mňa je najlepším relaxom, keď som doma, pozerám zápasy v televízii, čítam, alebo sa hrám s deťmi. Na nič mimoriadne nemám čas. Človek má dlhší čas na oddych len počas letných prázdnin. Napríklad ja mám menší dom pri mori. Tam sa chodím potápať, chytať ryby, ale nezostáva mi na to veľa času. Úplne presne raz do roka, týždeň, maximálne desať dní.”
Už v nedeľu začína jarná sezóna. Návšteva na prípravnom zápase proti Videotonu je dôkazom, že ľudia doslova hladujú po futbale. Čo môžete divákom sľúbiť pred zápasom ViOn-om?
„Viem, že tunajší ľudia milujú futbal a po trojmesačnej pauze sú naň vyhladovaní. Poznám túto situáciu, veď pochádzam z mesta, kde sú neuveriteľne oddaní fanúšikovia. Na Hajduk Split chodí zväčša 8-10 tisíc divákov... Som presvedčený, že celé mužstvo nechá na trávniku sto percent svojich schopností a odhodlania, a hráči ukážu svoju lásku ku klubu a jeho fanúšikom. Aj kvôli fanúšikom je veľmi dôležité, aby sme začali jar víťazstvom.“
Na Slovensku je najvyšší divácky priemer práve u nás, nad 3300 divákov. V porovnaní s vašimi predchádzajúcimi mužstvami to nie je vysoké číslo, ale aj minulú sobotu ste sa mohli presvedčiť, že tu vládne skvelá atmosféra…
„Áno, máme skvelých fanúšikov. Mimochodom, v Chorvátsku okrem Hajduku Split a Rijeky nemá ani jedno mužstvo veľký fanúšikovský tábor. Fanúšikovia Dinama Záhreb napríklad nechodia na zápasy pre protest voči prezidentovi klubu Zdravkovi Mamićovi. Okrem Hajduku býva v súčasnosti plný aj štadión Rijeky, keďže mužstvo dosahuje dobré výsledky v Európskej lige, aj v domácej súťaži.”
Čo teda očakávate od prvého jarného zápasu?
„Samozrejme víťazstvo! To je jednoznačný cieľ, veď každý od nás očakáva tri body. Najväčší problém vidím v tom, že nepoznáme silu ligy a Zlatých Moraviec. Preto môžem rozprávať len o našom tíme. Pevne verím, že zvíťazíme.“