Ivan Sesar k nám prišiel pred začiatkom zimnej prípravy z tureckej prvej ligy a v polovici januára podpísal zmluvu na dva a pol roka. Fanúšikovia si od 25-ročného Bosniaka s chorvátskym pasom sľubujú posilnenie stredu poľa, najmä v ofenzívnej fáze. So 182 centimetrov vysokým a 77 kíl vážiacim hráčom sme sa porozprávali o jeho doterajšej kariére, okolonostiach prestupu do DAC-u a plánoch do budúcnosti.

Ivan, reprezentoval si Bosnu a Hercegovinu, ale vlastníš aj chorvátsky pas. Čo nám prezradíš o svojom rodinnom zázemí?

„Rodina žije v Bosne, v Širokom Brijegu, asi 20 kilometrov od môjho rodného Mostaru. Mám dve sestry, ktoré majú po tri deti. Mamička býva blízko nich, otec zomrel dva a pol roka dozadu. V Sarajeve mám priateľku, študuje právo a tento rok končí školu. Spolu sme tri a pol roka, po sústredení v Turecku by mala na pár týždňov prísť za mnou, potom sa vráti do Bosny dokončiť štúdium. Vlastním bosniansky aj chorvátsky pas. Moja krajina je Bosna, hral som za jej reprezentáciu, ale som katolík a národnosť mám chorvátsku. Obe krajiny a národy mám rád, znamenajú pre mňa domov. Pred vyše dvadsiatimi rokmi bola u nás vojna a aj teraz sú občas problémy medzi jednotlivými národmi. Ale ja nemám problém so žiadnou národnosťou alebo vierovyznaním. Pre mňa je najdôležitejšie, či sú ľudia dobrí.“

Vo futbalovom životopise máš viacero kubov z rôznych krajín. Ako si sa dostal do DAC-u?

„Kariéru som začal v Širokom Brijegu, v šestnástich som odišiel do NK Záhreb. Hral som tam tri roky, potom nasledoval prestup do slovinského FC Koper. Tam som strávil veľmi pekný rok, počas ktorého sme získali majstrovský titul. Odtiaľ som sa vrátil do chorvátskeho Lokomotivu Záhreb, čo je filiálka Dynama. Mal som kontrakt na päť rokov, ale kvôli otcovej chorobe som sa po roku chcel vrátiť do Bosny. Ukončili sme zmluvu a išiel som do Sarajeva. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, darilo sa mi aj herne a tréner Safet Sušič ma povolal do reprezentácie. Po dvoch rokoch ma oslovili z tureckej prvej ligy. Najskôr som pôsobil v Elazigspore, potom som podpísal zmluvu na tri roky s Akhisarspor Belediyespor. Po roku ma oslovil Aljoša Asanović, presnejšie jeho dcéra Anamarija, v Chorvátsku známa módna návrhárka. Sme veľmi dobrí priatelia a zavolala mi, či nechcem ísť do klubu jej otca. Stretol som sa s Aljošom a s prezidentom, videl som, že klub má veľké plány - nový štadión, nové tréningové centrum. To ma presvedčilo a dohodli sme sa. Možno o rok-dva sa mi naskytne možnosť ísť do kvalitnejšej súťaže, ale teraz chcem hrať čo najlepšie práve tu.“

Na ktoré zápasy, spoluhráčov či protihráčov si najradšej spomínaš?

„Odohral som veľa ťažkých zápasov proti výborným hráčom a pred množstvom divákov. Napríklad na Galatasaray ich prišlo šesťdesiattisíc. Sú to ozajstní fanatici, už hodinu pred zápasom je ich na štadióne tridsať-štyridsaťtisíc. Hrali tam Drogba, Sneijder... Aj Besiktas, Fenerbahce, či Trabzonspor majú neskutočných fanúšikov. V drese Sarajeva sme v Európsku lige vyradili Levski Sofia. Pritom Bulhari mali veľmi dobrý tím. V reprezentácii som nastúpil proti Garethovi Baleovi, Balotellimu, Ramseymu... No a veľmi rád spomínam na Sarajevo. Je to najväčší klub v Bosne, má aj najlepších fanúšikov. Tí milujú svoj klub a svojich hráčov, a keďže som tam spoznal aj svoju priateľku, bolo to krásne obdobie.“

Mal si predtým nejaké informácie o slovenskom futbale a našom klube?

„Nie, nevedel som nič o vašej lige, ale od nášho príchodu trávime množstvo času s Darijom Krištom, on tu všetko pozná a veľa vecí sme sa od neho dozvedeli. Poznal som len nových trénerov, boli to výborní futbalisti. Tomislav Marić je síce Chorvát, ale nemá nič spoločné s chorvátskou mentalitou, je na sto percent Nemec. Vždy a všetko robí naplno, s maximálne profesionálnym prístupom k povinnostiam. Dean Računica bol tiež výborný futbalista, dlhé roky hral za Hajduk Split, veľmi sa mi páčil ako futbalista a teším sa, že mám možnosť pod ním trénovať. Obaja majú cit pre hráčov, dokážu s nami výborne komunikovať. Vybudovali si s mužstvom veľmi dobrý vzťah, nie je núdza o dobrú náladu, ale keď začne tréning, všetko ide bokom a sú plne koncentrovaní na robotu. Je to aj potrebné, lebo nič nejde zo dňa na deň, na vytvorenie úderného tímu potrebujeme čas. Som však presvedčený, že s takýmto prístupom čoskoro vytvoríme dobré mužstvo. Stopercentný prístup je veľmi dôležitý, lebo už o mesiac začína liga. Hráme na úvod dva dôležité zápasy doma, potom v pohári a ak sa nám v nich podarí vyhrať, každý bude spokojný. A to je náš cieľ.“

Na ktorom poste sa cítiš najviac doma a ktorú nohu máš silnejšiu?

„Som stredný záložník, ofenzívny alebo defenzívny. V príprave som už hral pred obranou aj pod hrotom, na oboch postoch sa cítim dobre. Hrám pravou nohou, ale nemám problém ani s ľavačkou.“

Zrejme si zaregistroval, že už aj prípravné zápasy prilákali množstvo našich fanúšikov.

„Áno, a bol som príjemne prekvapený. Keď som prišiel na prvý rozhovor s vedením klubu, videl som na videu, aká výborná atmosféra tu vládne počas zápasov. Pre futbalistu je veľmi dôležité a potrebné cítiť podporu z hľadiska. Ak v zime a chlade príde päťdesiat, možno sto fanúšikov do Győru či Mattersburgu, a kričia Hajrá DAC!, Hajrá DAC!, tak je to výborné. Bol som naozaj prekvapený. Počul som, že aj na ligu chodia vo veľkom počte. Ak z takého malého mesta príde šesť-sedemtisíc ľudí, je to obdivuhodné percento. Už sa veľmi teším na prvý zápas, keď sa tento pekný štadión zaplní. Verím, že fanúšikovia prídu a zostanú s nami počas celej sezóny. Každý sa predsa cíti lepšie pred plnými tribúnami.“

V Dunajskej Strede si už takmer mesiac. Kde bývaš a ako sa u nás cítiš?

„Veľmi dobre. Je to pekné mesto, nie moc veľké, ale sú tu dobré reštaurácie, kaviarne, veľké nákupné centrum. Na mesto s toľkými obyvateľmi je to výborné. Navyše, blízko je do Viedne, Bratislavy, Budapešti, takže v prípade dlhšieho voľna nie je problém si niekam odskočiť. Doteraz som býval v jednom z penziónov, ale v týchto dňoch sa presťahujem do nového bytu v klubových apartmánoch. Už som ich videl, sú veľmi pekné a na vysokej úrovni.“

S akými ambíciami a plánmi prichádzaš z Turecka na Slovensko?

„Nechcem príliš špekulovať o budúcnosti, pre mňa je dôležitý vždy najbližší deň. Chcem podávať čo najlepšie výkony a ak sa bude dariť mne aj mužstvu, možno sa posuniem ďalej, do kvalitnejšej ligy. Samozrejme, ak to bude výhodné pre všetky strany. Ale teraz sa chcem v prvom rade sústrediť na DAC.“

Pred príchodom do DAC-u si okúsil ligu v štyroch krajinách. V čom sa zimná príprava u nás líši od predchádzajúcich štácií?

„Tu je o niečo väčšia zima (smiech). Ale sme profesionáli, takže napriek chladu ideme vždy na sto percent. Pravda, už sa neviem dočkať sústredenia v Turecku. Je to pekná krajina, s milými ľuďmi. Teším sa na Antalyu, je tam krásne a troška si oprášim aj turecký jazyk.“