Rozbieha sa k priamemu kopu a loptu zakrúti do vinkla. Týmto gólom Jána Hodúra do siete Dunajskej Stredy vyhral SH Senica nad DAC-om v zápase I. SNL 3:2. Na Žitnom ostrove si povedali: chlapec nám už nebude vystrájať takéto veci, kúpime ho. Stalo sa v zimnej prestávke ročníka 1983/1984. „Na  ten gól si ešte pamätám. Do DAC si ma vyžiadal tréner Ďurko Szikora. V Senici sme mali tiež dobrý tím, ale Dunajská Streda mala postupové ambície, hral tam aj môj kamarát zo Slovana Karol Krištof,“ približuje Hodúr po viac ako troch desaťročiach cestu na Žitný ostrov. Potrebu zmeniť vzduch si vraj vyžiadali aj problémy Hodúrovho syna s astmou. „Nejaký argument sa musel nájsť...“ smeje sa. Zažil postup do ligy, ale nie bezprostredne po príchode. „Ťahali  sme sa oň s Petržalkou do posledných kôl, nevyšlo to. Potom eufória vyprchala. Vyšiel nám však začiatok ďalšej sezóny, všetko sa naštartovalo za trénera Karčiho Peczeho, a chvalabohu, podarilo sa to.“

Po zoznamovacej sezóne s federálnou ligou prišli zlaté časy s triumfom v Slovenskom i Československom pohári. Hodúr si však ani v jednom z finále nekopol do lopty. „V ligovom zápase s Českými Budějovicami sa mi roztrhli väzy v kolene. Vo finále Čs. pohára som chlapcom pomáhal iba z nemocničného lôžka.“ Nezabalil to a prišli ďalšie vrcholy, napríklad v Pohári UEFA s Bayernom Mníchov. To už na ihrisku nechýbal. „Mal som tridsať a ešte som túžil po ďalších métach. Našťastie, podarilo sa a dostal som sa do pôvodného stavu. Zostal som v klube do svojich 32 rokov, potom som odišiel hrať do Rakúska.“

Hodúr a spol. sa nezľakli ani veľkého Bayernu. „Najväčší strach sme nemali zo súpera, ale z colníkov. Báli sme sa, aby nám nezhabali veci, ktoré sme si viezli domov,“ usmieva sa.

Tréner Karol Pecze spomínal, že medzi hráčmi boli v tom čase veľkí beťári. Čo na to Hodúr? „Vyviedli sme kadečo, už si na to človek ani presne nespomína. Nebolo to pre trénera ľahké ustrážiť bandu, akou sme boli my, pozbieranú z viacerých klubov. Mnohí sem prišli zo svojich predchádzajúcich pôsobísk ako lavičkoví hráči a mali chuť dokázať, že ešte niečo vedia. Preto nás tréner vôbec nemusel motivovať, boli sme srdciari. Deväťdesiat percent tímu tvorili víťazné typy.“ Voľný čas, či cestovanie si krátili aj kartami: „Mali sme v tíme aj kartárske partie, hral sa žolík, mariáš, šnapser, aj o peniaze, zavše  o väčšie sumy. Tibor Mičinec a spol. by o tom vedeli rozprávať. Ja som bol v tomto iba amatér.“

Z Rakúska si odskočil vypomôcť DAC-u aj trénersky, počas deväťdesiatych rokov. „Asistoval som Dušanovi Radolskému, Ladislavovi Škorpilovi i Dušanovi Libovi,“ vymenúva. S Libom zostali kamaráti dodnes, dlhé roky mali vedľa seba chaty v Bodíkoch. „Moju som už pred tromi rokmi predal,“ vraví Hodúr. V kontakte je aj s bývalým spoluhráčom z DAC Karolom Krištofom i ďalšími. „Karči býva taktiež v Dunajskej Lužnej. Keď sme ešte hrávali v Slovane, pomáhal som mu stavať dom. Rudko Pavlík je taktiež blízko, v Šamoríne. Do Dunajskej Lužnej chodí Peťo Fieber, hráva tu jeho syn. V Dunajskej Strede sa stretávam s Janom Kapkom, Ďušom Šimonom...“

O Hodúrovej láske k futbalu svedčí aj fakt, že ho hrával súťažne v okresných súťažiach do 53 rokov. „Ak by nezrušili v Bodíkoch futbalový klub, tuším by som hrával dodnes. Som tam stále registrovaný, ale klub už neexistuje,“ vraví s úsmevom na tvári 57-ročný bývalý hráč.

Na jeseň videl dva domáce zápasy DAC. „Bol som sa pozrieť na zápasy s Košicami a Banskou Bystricou. Proti Dukle mohol DAC vyhrať 5:0, ale skončilo sa to bez gólov, chlapci mali smolu. Aj keď nie vždy má zápas úroveň, podstatné je, že v Dunajskej Strede je futbalová atmosféra. Vždy, keď sa môžem ísť pozrieť na zápas DAC, tak sa teším. Verím, že príchodom nového majiteľa sa klub postaví na pevné nohy, bude mať fazónu, začne sa pracovať aj s mládežou, aby to bolo perspektívne, pretože v posledných rokoch to bol vyslovene chaos.“

Po návrate z Rakúska pracoval na Slovensku ako tréner len popri zamestnaní. „Nikdy som nemal  ambíciu robiť profesionálneho trénera, ale chcel som zostať pri futbale ako koníčku. Momentálne si dávam od neho oddych, ale opäť by som sa k nemu rád vrátil, trebárs aj k mládeži. Ktovie, možno niekedy v budúcnosti aj v Dunajskej Strede, ak bude obojstranný záujem.“

S bratom Petrom, ktorý je o šesť rokov starší, a taktiež bol ligovým futbalistom, je v kontakte: „Býva v Seredi, už je na dôchodku. Chytá rybky. Telefonoval som s ním pred sviatkami, a pýtal som sa ho, či už nachytal vianočných kaprov.“

Keď sa reč zvrtne na synovca Ivana Hodúra, nadýchne sa, ale nevyhne sa ani tejto citlivej téme: „Bol som to ja, ktorý poprosil trénera Mikiho Radványiho, či by mu dal v Dunajskej Strede šancu...“ Ivan sa však zaplietol do korupčnej aféry až po uši. „Sú to veci, ktoré potom človeka mrzia. Ani v náznakoch som netušil, čo sa udeje. Sú to však dospelí ľudia, zodpovedajú  sami za seba... Chcel som pomôcť jemu i DAC... Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, pre mňa to bol taký šok, že som sa z toho nevedel spamätať.“ Z každého jeho slova cítiť, ako mu je ľúto, čo sa stalo.. „Určite to mrzí aj Ivana, jeho najviac. I to, že som ho tam dostal, a práve v tom čase to vybuchlo. Nebol som nadšený z toho, že meno Hodúr a celá futbalová rodina sa dostali do takéhoto negatívneho svetla. Život však prináša aj takéto veci, a treba sa s tým vyrovnať. Ivan si za to musí zodpovedať, on na to doplatil najviac.“

Na záver sme však prešli na krajšie a veselšie témy.  Radosť mu robia vnúčatá. „Syn žije v Londýne, tam mám štyri vnúčatá, v Dunajskej Strede, kde býva dcéra, zase jedného 3-ročného vnúčika - cez sviatky som ich bol pozrieť.“ Rozhovor s Jánom Hodúrom sme však nemohli skončiť inde, než pri futbale: „Už sa teším, keď sa rozbehne jarná sezóna a ja si budem môcť odskočiť na zápasy do Dunajskej Stredy.“

Kto je Ján Hodúr

Narodil sa 1. júla 1957 v Seredi, kde začínal s futbalom. Po vojenčine v Sušici (1976-78) sa stal hráčom bratislavského Slovana, kde strávil tri roky (1978-1981). V roku 1981 si zahral v Petržalke a v sezóne 1981/1982 bol najlepším strelcom ZŤS Martin v I. SNL. Ďalšiu poldruha sezónu strávil v SH Senica (1982/83), odkiaľ prestúpil do DAC v zimnej prestávke ročníka 1983/84. V nasledujúcej sezóne pomohol mužstvu k historickému postupu do federálnej ligy. Vydržal v ňom až do roku 1989 a zažil tak najväčšie úspechy tímu, vrátane zisku Československého pohára (1987). Jeho bilancia v DAC: 133 zápasov (93 v prvej lige, 40 v I. SNL), desať gólov. Dva góly strelil za DAC v najvyššej súťaži, osem v I. SNL. Celkovo v lige odohral 124 zápasov a zaznamenal tri góly. Pôsobil 17  rokov v rôznych nižších rakúskych súťažiach a kluboch, krátko aj ako tréner. V sezónach 1992/93 a 1993/94 bol asistentom trénera v DAC, v ročníku 1997/98 v tejto úlohe potiahol päť zápasov. Po návrate z Rakúska bol hrajúcim trénerom v Okoči, trénera robil v nižších súťažiach na Žitnom ostrove a okolí  - viedol Šamorín, Galantu, Vrakúň, Dunajskú Lužnú, FC Nový Život, do 53 rokov hrával za Bodíky. Je rozvedený, hoci trvalé bydlisko má v Dunajskej Lužnej, väčšinu roka strávi v Poľsku, kde pracuje jeho partnerka. Je voľným trénerom. Jeho bratom je taktiež bývalý ligový futbalista Peter Hodúr.

Ladislav Harsányi