Skôr, než sa pripojil k tímu DAC v roku 1983, prešiel kus zaujímavej futbalovej cesty. O tom sa bývalý stredopoliar rozhovoril takto. „V bratislavskom Interi som hral od svojich trinástich rokov a stali sme sa dvakrát dorasteneckým majstrom Československa. V roku 1978 som sa dostal ako 18-ročný do kádra prvého tímu, dá sa povedať, že v ére Ladislava Petráša, Ladislava Jurkemika či Jozefa Barmoša, keď Inter bol veľmi vysoko. V roku 1978 som prešiel do Prahy, kde som pôsobil približne tri a pol roka. Bohužiaľ, musel som sa podrobiť dvom operáciám, a tak som sa dostal do Českej národnej ligy - na jeden rok do Královho Dvůra.

V Prahe spojil príjemné s užitočným, keď popri futbale vyštudoval vysokú školu, s titulom chemického inžiniera. „Sparta si ma vyhľadala už ako 18-ročného, vtedy som už bol v kádri reprezentácie do 21 rokov. Pobyt v Prahe som spojil s vysokoškolským štúdiom, ktoré som aj úspešne skončil.  Vyhral som so Spartou v roku 1980 Československý pohár a čo je trochu pikantéria, o sedem rokov neskôr som bol v kádri DAC, ktorý získal Čs. pohár, pričom vo finále sme zdolali práve pražskú Spartu. Taký je však život.“

Po návrate na Slovensko prikývol ponuke DAC Dunajská Streda, ktorý v tom čase trénoval Juraj Szikora. „Najprv v boji o postup DAC nestačil na Banskú Bystricu a prišiel druhý rozbeh. Bohužiaľ, ani ten sa nepodarilo dotiahnuť do postupového konca, predstihla nás Petržalka. Potom sa dostal ku kormidlu tréner Karol Pecze a v ročník 1984/85 vyústil do vytúženého postupu, keď mužstvo oň bojovalo s Nitrou.“

Jarný zápas s Nitrou v Dunajskej Strede kolo pred koncom (hralo sa 16. júna 1985) už nič nemohol zmeniť na tom, že DAC putoval do prvej ligy. Pred 10-tisíc divákmi sa zrodil výsledok 3:3 a bol to práve Jozef Horváth, ktorý vyrovnával na konečný stav. „Spomínam si na to veľmi dobre. V podstate to bolo gala predstavenie, postup sme mali istý a každý k tomu pristúpil trocha uvoľnenejšie. Tak my, ako aj Nitrania, ktorí už nič nemohli zmeniť na prvenstve DAC. Bol to pekný zápas, pekné oslavy. Padlo veľa gólov, tak každý musel byť spokojný.“

Na jeseň 1985 nastúpil za DAC vo federálnej lige v šiestich zápasoch, ale potom musel odísť. Prečo? „Chceli sme ešte o rok odročiť vojenskú službu, ale nejak sa to nepodarilo. Vojenské tímy hľadali posily. Spočiatku to vyzeralo, že narukujem do Chebu, ale napokon z toho bol VTJ Žatec v I. českej národnej lige. Tam som si ako absolvent vysokej školy odkrútil ročnú vojenskú prezenčnú základnú službu, “ vysvetľuje sled udalostí.

Do DAC sa vrátil, ale zotrval už iba sezónu. „Bol som ešte v tíme Karola Peczeho, ktorý získal v roku 1987 spomínaný Československý pohár. To sa však už hlásili dozvuky mojich operácií kolena. V oboch prípadoch to bol meniskus, a vtedy ešte medicína nemala také moderné vymoženosti ako v súčasnosti. Takéto zákroky si vyžadovali aj polročnú absenciu. Ak by som nemal tieto problémy, určite by som hral dlhšie na vrcholnej úrovni,“ konštatuje.

Kopačky však na klinec nadobro nezavesil, ešte tri roky hrával. „V  Zlatých Klasoch, ktoré účinkovali v krajských majstrovstvách. Mali sme veľmi dobrý tím, hneď sme postúpili do Slovenskej národnej ligy, takže znova som si zahral túto súťaž na konci kariéry. Tú som definitívne ukončil v sezóne 1989/90. Kolená už nedokázali vydržať záťaž.“

V roku 1990 bol zástupcom riaditeľa istého významného podniku a čoskoro sa z neho stal podnikateľ: „S podnikaním som začal v roku 1992 a pokračujem v tom dodnes. Chvalabohu, vcelku sa mi  darí.“

V deväťdesiatych rokoch začal podporovať DAC aj sponzorsky. „Bolo to v najťažších rokoch futbalu pre DAC. Myslím, že v roku 1993 sme vytvorili niečo ako klub sponzorov, bol som dva roky jeho predsedom. Potom prišli isté zmeny v klube a v ďalších rokoch som sa tomu, pravdu povediac, príliš nevenoval.“

Nikdy sa však neprestal zaujímať o dianie v klube a aj v posledných rokoch, síce v menšej miere, ale DAC podporuje. „Keďže máme veľkosklady zeleniny a ovocia, zásobujeme mužstvo v rámci sústredení a podobne. Je to už hádam aj desať rokov.“

Osobne je pravidelným návštevníkom domácich zápasov DAC. Nie je momentálne deviate miesto trocha sklamaním? „Podľa mňa áno. Mne to neprislúcha hodnotiť, pretože nesledujem dianie tak zblízka, vedenie klubu si to určite vyhodnotí po svojom. Ale napríklad minulý týždeň v domácom zápase s jedným z ašpirantov na titul - Žilinou - sme boli dokonca lepším mužstvom.“

Budúcnosť klubu vidí v optimistických farbách: „Nevidím žiadne prekážky v tom, aby v budúcich sezónach skončil tím na stupni víťazov. Slovenská liga nie je taká silná, aby sme to nedokázali. Trochu treba podľa mňa mužstvo posilniť, a mať trpezlivosť, pretože nie je to zase jednoduché. Myslím si, že vedenie klubu na tom už pracuje. Mužstvo sa výrazne zmenilo, aj počas zimnej prestávky, prišiel nový tréner, chce to čas.“

Za veľké pozitívum považuje prácu a vízie klubu v oblasti mládeže. „Už je dlho, čo sa podarilo zabudovať do tímu odchovanca z okresu. Je to záležitosť budúcich piatich až desiatich rokov, aby sa každoročne dostalo zopár dorastencov do áčka a aspoň niekoľkí z nich sa uchytili. O to ide.“

Je presvedčený, že DAC pôjde v nasledujúcich rokoch hore: „Majiteľ kúpil klub pre to, aby šiel hore, napredoval, nie opačným smerom. Všetko to má smerovať k tomu, aby sa mužstvo dostalo tam, kde bolo za našich čias, keď sa získavali poháre. Pevne verím, že tak bude opäť. Koniec-koncov, tento rok nebol Slovenský pohár taký vzdialený. Doma proti Senici sme mohli dať tri-štyri góly a finále nikdy nemá favorita, môže rozhodnúť malý detail, vylúčenie...“.

Kto je Jozef Horváth

Narodil sa v Bratislave (15. februára 1959), ale vyrastal v Novom Živote na Žitnom Ostrove, kde žili jeho rodičia.

S Interom Bratislava, v ktorom začínal s futbalom v žiackych tímoch, sa stal dvakrát dorasteneckým majstrom Československa, dostal sa aj do čs. mládežníckych reprezentácií. Jednu sezónu figuroval aj v kádri áčka žlto-čiernych (1977/78). Ďalšie roky strávil v drese pražskej Sparty (1978-1982). Dvojnásobná operácia menisku ho však na dlhé mesiace vyradila z hry, rok si zahral za Králov Dvůr v I. ČNL. Hráčom DAC sa stal v roku 1983 a mal veľký podiel na postupe mužstva do federálnej ligy. V roku 1986 si odkrútil vojenčinu vo VTJ Žatec a ešte sa vrátil do DAC Dunajská Streda (1986/87), kde bol členom kádra, ktorý získal v roku 1987 Československý pohár. V žlto-modrom odohral v najvyššej súťaži dvanásť zápasov, v Slovenskej národnej lige 53, dal v nich štyri góly. V deväťdesiatych rokoch sa stal jedným zo sponzorov DAC. Žije v Dunajskej Strede a je úspešným podnikateľom.

Ladislav Harsányi