V roku 1979 sa z Komárna presunul do Nitry, aby sa stal členom kádra Plastiky vo federálnej lige. Tréner František Skyva mu však šancu zahrať si neponúkol. Prenasledovali ho čierne myšlienky, dokonca uvažoval, že s futbalom sekne, na tri mesiace tak aj urobil. Potom však prišlo vykúpenie - z Dunajskej Stredy.

„V Nitre som sa trocha popálil a poučil som sa z toho. Už počas jesene za mnou prišli funkcionári DAC a ja som im na ponuku prikývol. Do klubu som prišiel v januári 1980 a povedal: hrával som málo, potrebujem dostať šancu. Dostal som ju, chopil som sa jej a bolo z toho osem a pol roka,“ približuje  Juraj Majoros svoj príchod. „V tých časoch sa o federálnej lige, či dokonca medzinárodnej scéne v Dunajskej Strede ani nechyrovalo. Ocitol som sa však v príjemnej futbalovej spoločnosti a ešte v tej sezóne sa nám podarilo postúpiť do I. SNL.“ Navyše suverénnym spôsobom, keď DAC vyhral divíziu s 10-bodovým náskokom. V poslednom dueli zdolal Spartak Komárno 5:3, pričom piaty gól za domácich dal Majoros, ktorý predtým pôsobil vyše sedem rokov v Spartaku. „Mal som zvláštny pocit, keď som proti nemu nastupoval. Na ihrisku však nostalgia nemá miesto, vyhrali sme a slávili sme postup.“

Postup pomohol vybojovať - ešte ako hráč - aj Juraj Szikora. Ako sa Majorosovi hralo s československým futbalovým velikánom? „Nielenže sa s ním hralo dobre, ale dalo sa od neho aj veľa naučiť. Potom ma aj trénoval a vážil som si ho aj ako trénera. Mal nielen znalosti hry, ale futbalu aj rozumel. Jeho tréningy kopírovali zápasy, zväčša sme pracovali s loptou. Bez nej sme behávali len výnimočne. S Ďurim som vychádzal dobre ako hráč, ale aj mimo ihriska.“

Zrodila sa slávna útočná trojka Audi - Tóth - Majoros, ktorá bola postrachom súperových obrán a vyhrávala zápasy. V čom tkvelo čaro a tajomstvo úspechu tohto trojzáprahu? „Treba si uvedomiť, že tieto veci sa prihodili pred tromi desaťročiami, keď futbal bol podstatne iný. Nemohli ste ísť do zahraničia, nebolo toľko pohybu v kádroch. Hráči si tak mohli lepšie na seba privyknúť, roky sme hrávali spolu v rovnakom zložení. Poznali sme sa a vedeli o sebe všetko, nielen na ihrisku, ale aj v súkromnom živote. To malo veľký vplyv na našu hru. Bolo skvelé hrať s Lacim Tóthom i Ďurim Audim, už sme vopred približne vedeli, kto, kedy a čo spraví, ako bude konkrétnu situáciu riešiť.“

Vyžíval sa v krídelných priestoroch, gólovými centrami a prihrávkami zásoboval Tótha a sám strieľal množstvo gólov (vo federálnej lige a I. SNL spolu 78, čo je klubový rekord). Najväčšie nebezpečenstvo z jeho kopačky hrozilo z hranice pokutového územia. Tichý, skromný, na trávniku však dravý.

Mužstvu ušiel postup do federálnej ligy dvakrát v rade len veľmi tesne, raz predbehla DAC Dukla Banská Bystrica a druhýkrát Petržalka. Nebolo to frustrujúce? „Nemyslím si, skôr nás to motivovalo, že do tretice to už vyjde. A chvalabohu, v roku 1985 sa to podarilo.“

Mimochodom, iba on, Ladislav Tóth a Karol Krištof si zahrali prvú ligu za DAC z tímu, ktorý vybojoval postup z divízie do I. SNL.

Hneď na začiatku sa však mužstvo v čs. lige presvedčilo, že federálna liga je iná káva: po domácej bezgólovej remíze s Vítkovicami prišiel debakel 0:8 na Bohemianse. „Bolo to vážne varovanie, že toto je iná liga, v taktike, súperoch, vo všetkom... Možno bolo dobré, že prišlo tak zavčasu.“ Nasledoval tretí zápas, v ktorom 7. septembra 1985 DAC hostil Žilinu. A tento dátum sa pre žlto-modrých stal historickým. Zaznamenali prvý gól a zároveň prvé víťazstvo v najvyššej súťaži. Hádajte, k akému menu sa viaže? Samozrejme, tým mužom nebol nik iný ako Majoros. „Ten zápas si pamätám veľmi dobre. Diváci neboli z minulosti zvyknutí, že by sme v dvoch domácich zápasoch za sebou nedali gól... Za stavu 0:0 sa v 86. minúte ozvala rozhodcova píšťalka a nariadil pokutový kop v náš prospech. Na jedenástku sme boli určení traja. Keď som videl, že mojim spoluhráčom sa do toho nejako nechce, zobral som na seba zodpovednosť, a chvalabohu, penaltu som premenil,“ vrátil sa tridsať rokov dozadu.

Po prvom „privykacom“ roku v lige prišla zlatá éra klubu, zisk Československého pohára, popredné priečky v lige, medzinárodné poháre. „Ako som už povedal, niekoľko rokov predtým v klube nik ani len nesníval o takýchto métach,“ pripomína.

Po tridsiatke u neho pribúdali zdravotné problémy. „Mal som vleklé zranenie chrbta, ktoré sme nevedeli dať do poriadku, hoci som s ním pochodil množstvo lekárov. A tak som sa ako 32-ročný rozhodol odísť do nižšej súťaže do Gabčíkova, kde som pracoval aj ako tréner. Za päť rokov sa nám podarilo dostať z piatej ligy až do druhej. Štyri roky som trénoval aj Šamorín a potom viedol mužstvá v nižších súťažiach - všetko popri zamestnaní.“

Otvárala sa mu aj príležitosť zahryznúť sa do profesionálneho trénerského chlebíka, ale rozhodol sa inak. „V roku 1992, za čias Dušana Radolského, sa mi rysovala možnosť pracovať v DAC ako asistent trénera. Rozhodoval som sa teda, či sa dať na profesionálnu trénerskú dráhu alebo pokračovať v mojom zamestnaní. Zostal som v zamestnaní s tým, že popri ňom budem trénovať v nižších súťažiach.“ 

Potvrdzuje, že prechod z futbalového života do civilného zamestnania bol ťažký. „Veľmi ťažký... Keď sme ešte hrali futbal, všeličo nám nasľubovali, ako sa o nás po kariére postarajú. Zväčša to však boli plané sľuby. Každý sa nakoniec musel postarať o seba sám.“ Absolvoval „strojarinu“ na strednej škole v Komárne, kde maturoval v roku 1975. Po skončení futbalovej kariéry sa zamestnal v Stavebnom bytovom družstve v Dunajskej Strede, kde pracoval ako šéf údržbárov. Kde pracuje teraz? „Už päť či šesť rokov v športovej hale v Dunajskej Strede. Čo je náplňou mojej práce? Ťažko to povedať jednou vetou, robím všetko, čo treba, veci súvisiace s prevádzkou haly.“

Ak sa počas futbalového zápasu DAC zdržuje v práci (športová hala je v blízkosti štadióna - pozn. red.), vraj občas vyjde von, sadne si na lavičku a počúva na základe reakcií publika, čo sa tam deje. Je to pravda? „ (Smiech)... Áno, zvykol som vravieť, že ak práve nemám čas pozrieť si zápas, tak sa aspoň do neho započúvam... Ale pravdu povediac, v uplynulých rokoch ma zápasy DAC príliš nepriťahovali. Išlo o všetko možné, len nie o futbal. Verím však, že zmenou majiteľa sa zmenia aj pomery. A bude to len lepšie a lepšie. Teraz som už skončil s trénerstvom, takže, ak sa bude hrať dobrý futbal, čas si zariadim tak, aby som mohol prísť na štadión a fandiť mužstvu.“

Majiteľ klubu Oszkár Világi chce vytvoriť v klube také podmienky, aby raz DAC mohol sláviť titul. Čo na to vraví Majoros? „Nie je to nedosiahnuteľný cieľ, ale vyžaduje si čas. Nedá sa uskutočniť zo dňa na deň. Nie je to však nemožné, je len ťažké predpovedať, kedy sa tak stane. Som však presvedčený, že jedného dňa môžu korunovať DAC ako majstra.“

A čo hovorí na plány s novým štadiónom? „Ak bude stáť, bude to výborné, ale zmysel dostane, až keď sa zaplní fanúšikmi. Pretože hrať bez nich, alebo iba pred hŕstkou, to je čudný pocit. Viem to posúdiť: my sme v divízii začínali pred štyrmi stovkami divákov a dostali sme sa k číslam 8-10 tisíc. Všetko závisí od hráčov, musia produkovať dobrý futbal, divák si to zaslúži. Potom si nájde cestu aj na nový štadión.“

Majorosovi synovia tiež hrávali futbal, ale na otcove méty nenadviazali. Prečo? „Obaja navštevovali športové školy. Mladší Marián sa stal v drese DAC dokonca majstrom Slovenska v kategórii U13,  vonku i v hale. V doraste však utrpel vážne zranenie kolena, a tak musel prestať s futbalom. Starší Juraj to dotiahol do tretej ligy, aj jeho však pribrzdilo zranenie. Pri futbale zostal ako tréner.“ Kuriozita sa prihodila vlani v zápase Veľké Blahovo - Baka, v ktorom domácich viedol tréner Juraj Majoros mladší a hostí priviedol na trávnik otec Juraj Majoros starší. Duel syna s otcom nemal víťaza, skončil sa 3:3.

Na záver sme si nechali sumár legendy o rokoch strávených v DAC: „V Dunajskej Strede som prežil najkrajšie roky, hrali sme proti pražským mužstvám, účinkovali v európskych pohároch. Priateľsky sme si zahrali ako sparingpartneri s Dinamom Kyjev i maďarskou reprezentáciou, s Győrom za čias Józsefa Verebesa... Bolo to množstvo zážitkov, na ktoré človek nezabúda.“

Kto je Juraj Majoros

Dunajskostredský rodák (23. marec 1956) začínal s futbalom v obci Vrakúň, pokračoval v Spartaku Komárno (1972-1979). Pobudol aj v Plastike Nitra (1979) a od začiatku roka 1980 bol hráčom vtedy ešte divízneho tímu DAC Dunajská Streda. V I. SNL odohral 141 zápasov a strelil 63 gólov, vo federálnej lige 67 zápasov, dal 15 gólov. V roku 1987 získal Československý pohár. Je autorom prvého gólu DAC vo federálnej lige - do siete ZVL Žilina (7. septembra 1985). V roku 1988 odišiel do Gabčíkova, kde sa stal aj trénerom (1988-1993). Ďalšou trénerskou zastávkou bol Šamorín, kde pôsobil štyri roky. Viedol aj tímy Kostolných Kračian, Vrakúňa a naposledy mužstvo Baky. Je zamestnancom športovej haly v Dunajskej Strede. Má dvoch synov Juraja a Mariána, ktorí taktiež hrávali futbal.

Ladislav Harsányi