Ako dorastenca bratislavského Slovana ho prizval k tréningom áčka tréner Jozef Vengloš. Vo veku 21 rokov začal pravidelne hrávať federálnu ligu za A-mužstvo belasých, v kádri ktorých bolo sedem majstrov Európy!

Začína sa rok 1980 a Karol Krištof mení dres prvoligového Slovana Bratislava za divízny DAC Dunajská Streda. Ako sa to zrodilo? „Stretol som Juraja Szikoru, vtedy hráča a asistenta trénera v DAC a vravím mu, idem preč zo Slovana. A on na to: príď k nám! Ja som len tak nezáväzne prehodil, že možno by to bolo aj aktuálne. Som z Dunajskej Lužnej, dokončoval som si školu, mal som rozostavaný dom, nuž som nechcel ísť ďaleko. Neviem, či uplynulo 24 hodín od nášho rozhovoru so Szikorom, ale na dvere nášho domu zaklopal vtedajší podpredseda DAC Pišta Nagy. Tak sa to začalo a potom to už išlo rýchlo. Dohodli sme sa.“

Nebol to šok presunúť sa z veľkého Tehelného poľa na malý dunajskostredský štadión, kde sa hrala v tom čase iba divízia? „Bolo to trocha zvláštne po štyroch rokoch v Slovane, ale od prvého momentu som našiel v klube ľudí, ktorí mi padli do oka a veľmi rád spomínam aj na tie časy na úplnom začiatku. Na výbor, hráčov, funkcionárov. Partia bola vynikajúca, o divákoch ani nehovoriac.“

Krištof sa okamžite zahniezdil na kraji obrany a so spoluhráčmi začal stúpať po futbalovom rebríčku stupienok po stupienku, vyššie a vyššie. „Keď sme postúpili do I. SNL, funkcionári si vraveli, táto súťaž nám stačí. V prvom ročníku sme sa bez problémov zachránili. Pamätám si, že začiatkom sezóny 1982/83 sme hrali vonku proti Dukle Banská Bystrica, ktorá vypadla z najvyššej súťaže, a zahrali sme fantasticky. Vytvorili sme si toľko šancí, ale nakoniec sme zápas prehrali 1:2.  Bol sa tam pozrieť aj šéf TJ Michal Weisz a vtedy sme si povedali: skúsme zabojovať o prvú ligu! Vyhrali sme jesennú časť, ale nakoniec sme skončili druhí a nepostúpil sme. O rok sa situácia zopakovala: boli sme jesennými majstrami, ale opäť sme finišovali druhí. Potom už bol jasným cieľom postup, ktorý sa na tretíkrát podaril,“ rekapituluje roky boja medzi elitu.

Neúspešné pokusy postúpiť nenahlodali odhodlanie Dunajskostredčanov. „Zakaždým keď nám ušiel postup, smútok trval nanajvýš týždeň. Keď sa začala príprava na novú sezónu, všetko horelo. Atmosféra bola veľmi žičlivá, všetko nabudené, načasované...“

Vytúžený postup prišiel pod taktovkou trénera Karola Peczeho. „S Karolom sme sa stretli ešte ako hráči na ihrisku. My slovanisti sme často hrávali prípravné duely proti Trnávke, ktorého dres obliekal.  On hral útočníka, ja zase obrancu, tak som ho aj zavše brával na starosť. Po dvoch neúspešných pokusoch DAC o postup prišiel do Dunajskej Stredy ako tréner, keď prevzal mužstvo s asistentom Dušanom Abrahámom a dal ho dohromady. Aj keď sa partia často menila a vytvorila sa nová, zakaždým bola dobrá. Či prišli hráči z východu, alebo zo západu, zo Slovenska či z Česka, nikdy nebol žiaden problém.“

Krištofovi sa ako jedinému podarilo z divízneho kádra dvihnúť nad hlavu trofej v Československom pohári v roku 1987, ba čo viac, vo funkcii kapitána. „Bolo to pekné. Naozaj som to bol ja, ktorý som s kapitánskou páskou na rukáve zdvihol pohár, musím však povedať, že to bola zhoda okolností, pretože kapitán Juraj Majoros bol v závere sezóny zranený a v Kopřivnici hrať nemohol. Keďže som bol služobne najstarší, prevzal som po ňom pásku. Z tímu, ktorý hral divíziu, sme si vo federálnej lige zahrali len traja - Ladislav Tóth, Juraj Majoros a ja.“

Radostné chvíle s pohárom v ruke boli pre Krištofa poslednými v klube. Odišiel na vrchole. „Mal som už 32 rokov. V tom čase sa hráč v takomto veku považoval už za dosť starého. Už v zime sa mi rysovala šanca prestúpiť do Belgicka, ale nevyšlo to. Zranil som sa a pýtal som sa sám seba, panebože, čo bude so mnou ďalej? Chvalabohu, pol roka som ešte zostal v Dunajskej Strede, získal som pohár a mám na to krásne spomienky.“

Potom si to namieril do rakúskej nižšej súťaže, konkrétne vo Frauenkirchene. „V Rakúsku nás v tom čase už bolo viac, boli sme blízo seba: Koloman Gőgh, Ján Veselý, Marián Masný...“ S Gőghom si predtým zahral v Slovane i v DAC. V spomínanom klube bol Krištof hráčom i hrajúcim trénerom a potom pokračoval v ďalších rakúskych kluboch v regióne Burgenlandu. „Trénoval som aj klub, v ktorom predtým hrávali Koloman Gőgh a Ján Veselý - SV Gols, zanechali tam hlbokú brázdu. Čo sa týka ľudských vzťahov a atmosféry, pripomínalo mi to Dunajskú Stredu, boli zapálení pre futbal“

Z času na čas si odskočil trénovať na Slovensko, pôsobil pri tímoch v Gabčíkove i niekoľkokrát v Dunajskej Lužnej. Tam je doma. „Tam som sa narodil, v tých časoch sa to ešte volalo Jánošíková. Moja manželka je tiež odtiaľ, dom jej rodiny bol iba sto metrov od nášho.“  Blízo ich terajšieho domu bolo futbalové ihrisko na mieste zvanom Jama, kde začínal s futbalom. V Dunajskej Lužnej sa vídava aj s bývalým spoluhráčom z DAC Jánom Hodúrom. „Momentálne je v Poľsku, ale keď sa zdržuje doma, dosť často sa stretávame.“

V roku 2002 sa v médiách skloňovalo, že by sa mal stať členom trénerského štábu DAC, ale nakoniec sa tak nestalo. Popri trénovaní sa venoval aj podnikaniu: „Začal som podnikať so svietidlami, ale posledné štyri roky mám pozastavenú živnosť. Pracujem v Rakúsku, v rovnakom odbore,“ aktualizuje informácie.

Čo si myslí, podarí sa väčšinovému majiteľovi Oszkárovi Világimu naplniť ambiciózne ciele v DAC, ktoré si vytýčil? „Myslím si, že áno. Ako som sa dočítal, vždy bol veľkým fanúšikom klubu a niečo k nemu cíti. A zrejme má veci dobre premyslené. Darí sa mu v nefutbalových aktivitách a je verím, že aj vo futbale to dotiahne ďaleko.“

Krištof nikdy neprestal sledovať účinkovanie DAC, a keď mu to čas dovolil, prišiel sa pozrieť aj do hľadiska. „V minulosti sa mi to často krížilo s trénerskými povinnosťami v mojich kluboch. Na jeseň som však bol na viacerých zápasoch - na Košiciach, proti Žiline a ešte zo dvakrát.“

Ak mu do toho nič nepríde, mal by sa objaviť na štadióne vo víkendovom ligovom dueli DAC-ViOn Zlaté Moravce, v deň svojej okrúhlej šesťdesiatky, ku ktorej mu čo najsrdečnejšie blahoželáme. Aké chystá oslavy? „Nechám tomu voľný priebeh. Teraz máme trochu iné starosti v rodine, vydávam totiž dcéru. Takže oslavy možno presunieme na neskorší termín.“

Okrem dcéry má aj syna. Zdedil po otcovi futbalové gény? „Ale áno, futbalu sa aj venoval - do dorasteneckého veku. Potom prišiel dosť vážny problém s kolenom, krížne väzy. Tak to nechal a vydal sa iným smerom,“ odpovedá jubilant.

Kto je Karol Krištof

Je rodákom z Dunajskej Lužnej (1. marec 1955), kde začínal s futbalom a hral ho do svojich šestnástich rokov. Odtiaľ prestúpil do bratislavského Slovana, pričom za A-tím belasých odohral 58 ligových zápasov a strelil 5 gólov (1976-1980). Počas kariéry zväčša hrával obrancu (krajného i stopéra), zahral si aj v zálohe. Bol mládežníckym reprezentantom Československa, za U18 nastúpil v dvanástich zápasoch (účasť na majstrovstvách Európy), štyrikrát obliekol dres U21. Začiatkom roka 1980 prišiel do DAC Dunajská Streda a účinkoval s tímom v divízii, I. SNL a federálnej lige. Bol kapitánom mužstva, ktoré získalo v roku 1987 Československý pohár. V drese DAC odohral v dvoch najvyšších súťažiach 191 zápasov (140 v I. SNL a 51 vo federálnej lige), zaznamenal 5 gólov. Celkovo má na konte v najvyššej súťaži 119 zápasov a deväť gólov. V lete 1987 odišiel do rakúskeho klubu Frauenkirchen, kde pôsobil ako hráč i hrajúci tréner. Pokračoval v ďalších kluboch v regióne Burgenland. Viedol napríklad tímy SV Gols, či ASV Zurndorf. Na Slovensku trénoval taktiež mužstvá v nižších súťažiach - Gabčíkovo i Dunajskú Lužnú. Paralelne sa venoval podnikaniu so svietidlami, momentálne pracuje v tomto odbore v Rakúsku. Žije v Dunajskej Lužnej.

Ladislav Harsányi