Brankársku kariéru si vybudoval v bratislavskom Interi. „Po skončení strednej školy v roku 1965 som odišiel pracovať do Slovnaftu. Jednotlivé úseky tam mali futbalové turnaje, my sme jeden vyhrali, ja som upútal pozornosť trénera. Zavolal ma na tréningy a takto som sa dostal na Pasienky,“ spomína na začiatok peknej futbalovej kariéry Lóránt Majthényi. Samozrejme, aj predtým hrával futbal, okrem rodného Dobrohošťu aj za Šamorín.

Po odkrútení vojenskej služby v banskobystrickej Dukle sa v roku 1968 stal členom áčka žlto-čiernych a postupne sa etabloval vo federálnej lige. Tam sa stretol s Jurajom Szikorom, s ktorým sa neskôr zišiel aj v Dunajskej Strede. Na  Pasienkoch vydržal do roku 1975, odkiaľ prestúpil do DAC. 

Ako vysvetliť tento počin vtedy 28-ročného brankára, ktorý opustil najvyššiu československú futbalovú súťaž, aby sa pripojil k amatérskeho mužstvu účinkujúcemu o niekoľko poschodí nižšie? „Vtedajší tréner Interu Valér Švec nás, maďarských chlapcov, nemal príliš v láske. Najprv odstavil Szikoru a potom prišiel rad na mňa. Mal som ponuku z Trebišova, ale chystal som sa oženiť, tak som sa rozhodol, že  radšej zostanem doma. Sľúbil som vtedajšiemu vedúcemu tímu, dnes už nebohému Lalimu Kosárovi, ktorý pracoval s mojím bratom, že prídem do DAC.“

Svoj príchod do DAC si pamätá na deň presne: „Bolo to 6. januára 1975, vtedy bol prestupový termín. Po dva a pol roku sa nám podarilo prebojovať do divízie a v sezóne 1979/80 sme postúpili do I. SNL. Kým v krajskej súťaži tu hrali samí domáci chlapci, v divizii a I. SNL pribúdali aj z iných regiónov, najmä z južných a vytvorila sa vynikajúca hráčska partia.“

Hoci na brankára nemal zďaleka ideálnu výšku, všetko si vynahrádzal pružnosťou. „Meriam 178 centimetrov, ale dobrý odraz mi pár centimetrov pridával, takže som s tým nemal žiaden problém,“ povie na túto tému.

Hoci dnes sú už pravidlom brankári merajúci 190 centimetrov a viac, myslí si, že ani v dnešnom futbale by sa napriek svojej výške nestratil. „Väčšinu lôpt chytá brankár aj tak na čiare. A v našich časoch tých striel na bránu sa nazbieralo viac ako teraz a bolo veľa všelijakých bombardérov. Napríklad taký Laco Józsa vedel kopať silou ako kôň. Súčasným brankárom však robia problémy lopty... Navyše rozhodcovia ich nechránia tak ako kedysi. Konkrétny príklad: keď brankár vezme pri vybehnutí útočníkovi najprv loptu a potom sa s ním zrazí, chrániac si hlavu rukami, je z toho jedenástka. Kedysi to neplatilo, brankár bol oproti útočníkovi zvýhodnený,“ vysvetľuje.

V  časoch, keď prišiel do DAC,  mali všetci hráči svoje zamestnania, futbalu sa venovali len ako koníčku. „Ja som tiež pracoval v Isteri v Dunajskej Strede, čo bol štátny priemyselný podnik. Neskôr nás z práce uvoľňovali aj na doobedňajšie tréningy,“ spomína.

Po príchode Jána Veselého sa z neho stala brankárska dvojka. Mal 35 rokov, tak sa rozhodol, že v klube skončí. Ešte predtým však robil pol sezóny asistenta Vladimírovi Hrivnákovi, keď zároveň bol ešte aj brankárom mužstva. „Bolo to po odchode Juraja Szikoru. Spoluhráči ma poslúchali, nebol žiaden problém. Bol som ako „nosnica“ a chlapci okolo mňa ako kuriatka,“ vraví s úsmevom.

Čo nasledovalo po ukončení pôsobenia v dunajskostredskom klube? „Vrátil som sa do rodnej obce, kde som ešte chytával, vyhrali sme okresnú súťaž. V bráne som vydržal presne do štyridsiatky, končil som v roku 1987,“ ilustruje posledný úsek aktívnej kariéry.

Aj v ďalšom období zostal futbalu verný, trénoval s prestávkami v nižších súťažiach. V roku 1997 si na neho v DAC spomenuli a zavolali ho ako trénera brankárov k hlavnému trénerovi Ladislavovi Škorpilovi. Zostal jednu sezónu. A posledná zastávka v klube sa viaže k sezóne 2002/2003, keď v prvej polovici ročníka robil asistenta Tiborovi Szabanovi. „S hlavnými trénermi sa mi pracovalo dobre, poznal som ich už predtým,“ konštatuje.

Mimo futbalu sa živil ako  revízny technik, bol živnostníkom. „Ako 58-ročný som odišiel do predčasného dôchodku, ale popri tom som ešte pracoval. Vypomáhal som napríklad poldruha roka ako tréner brankárov v FK 2007, kde šéfoval súčasný prezident DAC Tibor Végh, inak tiež bývalý brankár“ dodáva.

Na zápasy DAC chodieva skôr sporadicky, ale klubu, samozrejme, drží palce. „Futbal sa v porovnaní s našimi časmi výrazne zmenil. Vtedy bol kolektív spolu niekoľko rokov, potom sa dalo napredovať. Dnes je situácia úplne iná. Ak sa niektorému hráčovi začne len trocha dariť, už ho treba predať do zahraničia za dobré peniaze. Namiesto toho, aby doma odvádzal maximum a ukázal, čo vie.“

Stále sa však rád schádza so starou partiou bývalých spoluhráčov: „Prišiel som na stretnutie aj vlani, keď nás pozval majiteľ klubu pá Oszkár Világi, vtedy tu hrala Puskásova akadémia. Ako stará garda sa stretávame, utužujeme staré priateľstvá. Hlavne priatelia z druhej polovice sedemdesiatych rokov zostali priateľmi naveky.“

Rád spomína aj na zápasy starých pánov, za ktorých neraz nastupoval, „Tradícia vznikla ešte v roku 1983 a trvá dodnes. Chodili sme hrávať do rôznych športových hál, napríklad do Topoľníkov každý týždeň, a po víkendoch, keď už bolo dobré počasie, sme hrali vonku. Boli roky, keď sme odohrali aj osemdesiat zápasov. Na turnajoch sme za dva-tri dni absolvovali aj vyše desať stretnutí.  Ja som sa ešte aj vlani aktívne zúčastňoval akcií, ale, žiaľ, viacerí sme už zostarli a pre vek sme vypadli z tímu. Navyše niekedy zavše máme za súperov o 20-30 rokov mladších, ktorí nikdy nehrali futbal, tak sme sa báli, aby sme sa nezranili,“ vraví 68-ročný bývalý brankár.

Čas trávi pravidelnými návštevami víkendového domu v Dobrohošti, kde  pracuje v záhrade. V Dunajskej Strede s kamarátmi navštevuje termálne kúpalisko.

Kto je Lóránt Majthényi

Je rodákom z Dobrohošťa na Žitnom ostrove, narodil sa 7. februára 1947. V rodnej dedine začínal s futbalom, neskôr hrával za Šamorín. V roku 1965 sa stal hráčom Interu Bratislava, v sezónach 1966/67 a 1967/68 bol na vojenskej základnej službe v Dukle Banská Bystrica, po návrate sa stal členom A-tímu žlto-čiernych, kde chytával čs. federálnu ligu. V Interi zostal do konca roka 1974, v januári 1975 prestúpil do DAC Dunajská Streda. S ním vyhral v sezóne 1976/77 krajské majstrovstvá a postúpil do divízie. V ročníku 1979/80 pomohol mužstvu k postupu do I. SNL. V sezóne 1980/81 odchytal v národnej lige 29 zápasov, v druhej polovici sezóny bol aj asistentom trénera Vladimíra Hrivnáka. V ďalšej sezóne nastúpil v troch zápasoch. Po odchode v roku 1982 sa vrátil do rodnej dediny a chytával za Dobrohošť. V ročníku 1997/98 robil v DAC trénera brankárov a asistenta Ladislava Škorpila, takisto aj Tiborovi Szabanovi v jesennej časti 2002/03. Trénoval aj tímy v nižších súťažiach (napríklad tri roky pôsobil v Kostolných Kračanoch), vypomáhal ako tréner brankárov v FK 2007 Dunajská Streda. Je na dôchodku, žije v Dunajskej Strede.

Ladislav Harsányi