Prečo pizzeria? Pizzeria preto, lebo pred príchodom nových majiteľov klubu (Ismail-Mohseni-Antal), mal v nej svoju prevádzku populárny „Džordžo“! Mimochodom, ponúkal výbornú pizzu...

„Pidzéria a nie pizzeria“ preto, lebo jeden z členov fanklubu YBS písal slovko pizzeria, na diskusnom fóre fanúšikovskej webstránky DAC-u, v tejto skomolenej verzii. Paradoxom bolo, že sa nakoniec ujala jeho verzia... Niektorí fanúšikovia sa naviac pohrali s výslovnosťou a v ich uletenej verzii to znelo ako - „pid-zéria“...

V čase obrovskej eufórie a krásneho futbalového ošiaľu, sa v priestoroch „pidzérie“ schádzali členovia a sympatizanti novovytvoreného fanklubu YBS. A práve tieto priestory boli po jeseni 2008, jednou z príčin raketového trieštenia YBS na ďalšie, i keď menšie divízie.

V období najväčšej slávy (jeseň 2008) „pidzérie“, sa v nej dennodenne schádzalo obrovské kvantum fanúšikov, ktorí chodili na tréningy, alebo na každodenné posedenia. Vybaviť potrebné veci k chodu fanklubu, ale aj, len tak tam sedieť a rozprávať sa. A to bolo aj nebolo dobré...

Každodenný styk vedenia klubu, hráčov a realizačného tímu s fanúšikmi priniesol nakoniec viac zlého, ako dobrého. Pohoda a láska totiž platili iba dovtedy, kým sa vyhrávalo. Proste, všetko fungovalo, kým bol svet ružový.

Podotknem, že i napriek nie najlepšiemu koncu éry posedení, fanúšikovia prežili v „pidzérii“  mnohé krásne a nezabudnuteľné okamihy. Väčšina fanúšikov má na „pidzériu“ kopu krásnych spomienok...

Krátka poznámka - v tomto článku sú mená niektorých aktérov mierne upravené, aby... Proste, aby a hotovo!

A teraz trochu sypania popola na vlastnú hlavu. Vlastnou blbosťou som sa dostal do situácie, keď sa musela celá „pidzéria“ otriasať od smiechu množstva členov fanklubu. Volal som totiž jednému z nich - silnému mužovi „Mándimu“ a ten - ako mi s úsmevom na tvári prezradil po rokoch môj kamarát „Altánok“ - dal náš hovor na hlasitý odposluch...

Ja úplne vážne a naivne a oni s vedomím, že si ma vychutnávajú a sú svedkami kabaretu...

Asi najzvláštnejšiu situáciu v „pidzérii“ som zažil vtedy, keď si nás (mňa a „Alaina Prosta“) po prípravnom zápase v Győri, pozvalo na pokec vedenie YBS. Dôvodov bolo viac - nevhodné správanie fanúšikov, reálne aj vymyslené - ale hlavným bola masívna nespokojnosť fanúšikov s prípadom Attilu Pinteho.

Čo bolo na tomto stretnutí zvláštne? No asi to, ako vtedy aktuálny muž číslo dva, pán „Hneduš“, prezentoval svoju, v tom čase ohromnú popularitu a moc. Samozrejme, že ju prezentoval majúc za chrbtom obrovské množstvo fanúšikov. Musím priznať, že sme si vtedy my dvaja odsadli asi na desaťminútový súkromný rozhovor - poznali sme sa totiž z futbalu už veľmi dávno a čosi sme s loptou aj zažili... Bol to bohužiaľ náš posledný rozhovor v normálnom, ľudskom tóne.   

Krásnym dňom fanúšikovskej eufórie zatiahli všetky brzdy nelichotivé výkony mužstva v jarnej časti sezóny 2008/2009, koniec „lásky“ medzi vedením klubu a silným mužom „Mándim“ a pravdepodobné suchoty  v klubovej kase...

Nezávisle od toho, som mal - asi od roku 2012, až do príchodu Oszkára Világiho - v pozícii novinára zákaz vstupu na zápasy. Za znevažovanie povesti klubu, či čo to bolo napísané v oficiálnom liste... V pozícii diváka som preto počas zápasu, s takouto reputáciou, radšej do blízkosti ctihodného vedenia klubu, a teda ani do „pidzérie“ radšej nechodil. Pravdou však je, že napríklad viceprezident Érsek Józsi sa choval ku mne až do konca ich éry úplne korektne.

Pár týždňov po začiatku novej éry - pred zápasom Senica-DAC (3:3) - som pripravoval tradičnú besedu, tentokrát s Oszkárom Világim. Tieto, za prechádzajúcej éry tak trochu „rebelské“ večery rozhovorov s diváckou kulisou, som s Kiss Balázsom (aktuálne je redaktorom v Pátria-rádió) organizoval väčšinou v Zerda-pube, kde nás vždy nezištne prichýlil Nagy Marián alias „Marosinho“ (Maroš bol svojho času približne šesť mesiacov šéfom fanklubu YBS, podotýkam, že veľmi dobrým).

Besedu s Világim som však naplánoval do starej známej „pidzérie“. Zmena miesta konania besedy sa mi totiž priam núkala... Satisfakcia? Možno...

Dnes si z besedy spomínam hlavne na jej prípravu, pri ktorej som sa oboznámil so stavom horného poschodia „pidzérie“ a zároveň to bolo moje prvé stretnutie so skvelým človekom, Jarom Hepnerom, čiže starým Hepim...

Vybieham na poschodie pre stoličky, keď sa zrazu ozve Hepi: „Tiborko, choď veľmi opatrne!“

„Prečo?“ - pýtam sa.

„Uvidíš!“ - smeje sa Hepi.

Vŕzganie, špina a jedna z miestností... ach, jaj, radšej mlčím!

Poď už nový štadión! Pohodový štadión pre všetkých fanúšikov a pre všetky fankluby!