V našej novej rubrike sa pýtame hráčov DAC-u na každodenné veci, ktoré nemajú priamy súvis s futbalom a zápasmi. O futbale teda ani slovo! Alebo predsa len áno?

Ahojte, volám sa Dóri a v najbližších týždňoch vám prinesiem niečo nové. Bude to zopár bleskoviek, nezvyčajných otázok pre hráčov nášho mužstva, pomocou ktorých ich môžete lepšie spoznať. Dnešným hosťom je rodák z nášho mesta a hráč zo stredu poľa, Gábor Straka.

Ahoj! Kto si, čo si a odkiaľ si prišiel?

Ahoj. Volám sa Gábor Straka, onedlho budem mať 33 rokov, som manžel, hrdý otecko a „večný”  futbalista. Narodil som sa v Dunajskej Strede a bývam v tomto meste so svojou rodinou.

S tvojou mladšou sestrou sa poznáme už od materskej škôlky. Viem, že si o desať rokov starší. Nakoľko ovplyvnil tento značný vekový rozdiel váš vzťah?

Je to tak. Ja som dostal sestru už ako začínajúci puberťák. Spomínam si na ten okamih, keď ju mamička priniesla domov z nemocnice. Všetci obdivovali to zlaté bábätko, moju krásnu sestričku. Nuž, veľa sme sa spolu nehrali, ale napriek tomu bol náš súrodenecký vzťah vždy veľmi dobrý. Ako ozajstný ochranca som na ňu dával pozor. Obaja sme veselej povahy, preto často žartujeme, naťahujeme sa, ale samozrejme vedieme aj vážne debaty. Vieme, že ak je to potrebné, vždy sa môžeme jeden na druhého spoľahnúť. Myslím si, že ako dospelí sme sa dostali do rovnocenného vzťahu.

V čom spočívala rola „veľkého brata“? Boli situácie, keď bola potrebná tvoja prítomnosť?

Keďže poznáš moju sestru, dobre vieš aké ukecané, hlasné, ale veľmi zlaté malé dievčatko bolo. Nikdy neexistovala téma, ktorú by nevedela okomentovať, alebo neboli také činnosti, v ktorých by sa nezúčastnila. Vďaka svojej šťastnej povahe sa vždy dokázala o seba postarať a  dostať sa bez problémov z každej nepríjemnej situácie. Práve z tohto dôvodu ju stačilo sledovať len z pozadia. A takto to stále funguje.

  

Ak dobre viem, už dva roky si ženatý. Keď nastal deň D, s akými pocitmi si sa obliekal  do chomúta?

Ten deň je veľmi ťažké opísať slovami... Bola tam obava, strach, nervozita, stres, aby všetko dobre dopadlo a samozrejme aj šťastie, dojatosť, radosť, dobrá nálada, vlastne všetko čo patrí k dobrej svadbe a hostine. Hlavné bolo, že sme sa cítili výborne a na našu svadbu máme krásne spomienky.

Ako veľmi sa ti zmenil život po sobáši?

Už aj pred svadbou sme žili spolu, aj náš syn sa narodil v tomto období. Takže môj život sa zmenil len v tom, že som sa stal oficiálne manželom. Na základe sobášneho listu sme sa stali skutočnou rodinou. Na rozdiel od iných ľudí, je to považujem za veľmi dôležité.

Kde a ako si sa zoznámil so svojou manželkou?

Dáta, výročia, či situácie si moc nepamätám, na tieto veci mám zlú pamäť. Myslím si, že sú dôležité hlavne pre ženy. Manželku som poznal len z videnia z mesta, a vždy sa mi veľmi páčila. Začal som po nej pátrať ako profesionálny detektív. Podarilo sa mi získať jej telefónne číslo a zavolal som jej.

Čo si myslíš, čím si ju očaril?

To by si sa mala opýtať jej, nechcem vymýšľať ani špekulovať.

Ako si sa pripravoval na otcovstvo? Prežíval si pred narodením syna pokoj v duši, či skôr paniku z budúcnosti?

Na otcovstvo sa nedá len tak pripraviť, rodičovská úloha nie je ako zápas alebo skúška, ktorú zvládnem a ideme ďalej. Rodičovské povolanie je súbor úloh a povinností, ktoré po narodení dieťaťa trvajú navždy. Vedel som, že milujem svoju partnerku, chcem s ňou stráviť zvyšok svojho života a mať spolu deti. Vedel som, že bude dobrou matkou ako aj to, že som už dosť zrelý na otcovstvo. Mám tým na mysli, že budem schopný postarať sa o svoju rodinu a dokážem zabezpečiť pre svoje dieťa a jeho matku potrebnú finančnú istotu. Samozrejme, nemám tým na mysli zlaté plienky alebo diamantové cumlíky. Keďže sa považujem za pomerne pokojného človeka, nezvyknem prepadnúť panike. Jasne, človek sa neustále mení, z tohto pravidla nie som výnimkou ani ja. Nemám rád, keď sa v rôznych veciach musím rýchlo rozhodovať, keď nemám čas na premýšľanie a zváženie konkrétnej situácie. Stalo sa už, že v takýchto prípadoch som urobil zlé, alebo menej šťastné rozhodnutie. Radšej si všetko dôkladne premyslím a zvážim, a až potom sa rozhodujem. Mať dieťa bolo určite najlepšie rozhodnutie v mojom živote.

Tvoji rodičia pracujú v oblasti gastronómie. Skúšali ťa niekedy zviesť od futbalu a zaučiť do tajomstiev tohto odvetvia?

Nie. Od malička hrávam futbal a moji rodičia vždy vedeli, že môj život je o futbale. Ku gastronómii a vedeniu reštaurácie ma nikdy neusmerňovali. Trvali však na štúdiu, ale bezúspešne. Nebol som schopný sústrediť sa na učenie. Teraz to už ľutujem.      

Zvykol si im v niečom vypomáhať?

Moji rodičia sú veľmi mladiství, vďakabohu sú zdraví a v dobrej kondícii. Preto väčšinou  všetko vyriešia sami. Medzi nami je len 21 rokov. Samozrejme, vypomôžem ak treba, ale viac pomáhajú oni mne. Bývame blízko seba, takže v prípade potreby som u nich za dve minúty.

Chodíš často do reštaurácie? Máš nejaké obľúbené jedlo?

Chodím, ale nie príliš často. Zväčša je to na obedové menu, večeru už málokedy. Vtedy si dám väčšinou stejk. Moje obľúbené jedlo nie je z reštaurácie, ale z domácej kuchyne. Milujem kyslú zemiakovú polievku so smotanovým posúchom. Toto zvládnem kedykoľvek a v ľubovoľnom množstve...          

Pripravujete sa na Halloween? Deti väčšinou milujú vyrezávanie tekvice, prípravu kostýmov...

Ale v našej rodine Halloween znamená len vyrezávanie tekvice. Túto vec nikdy nevynecháme, keďže malý zbožňuje tie oranžové strašidlá. Ale to je všetko. V tomto období, podobne ako ostatní, sa aj my pripravujeme na pamiatku zosnulých.

Čo tá tvoja vikingovská brada?

Pravdupovediac, naozaj nič neznamená. Mne to teraz vyhovuje práve takto. Keď ma bude rušiť, tak sa oholím. Aj začiatkom roka som ju nosil, potom som si to rozmyslel a zbavil som sa jej.

A čo aktuálna móda? Si v obraze?

Nemáme moc dobrý vzťah. Dá sa povedať, že ju vôbec nesledujem. Naháňať sa po módnych veciach považujem za stratu času. Odkedy sa môj syn naučil chodiť, väčšinou nosím športové, voľnejšie oblečenie. Myslím si, že dôvod je jasný.

Čo myslíš, prečo by mali ženy chodiť na futbal?

Vzhľadom na to, že ženy väčšinou hovoria pravdu, majú úprimný názor aj o futbale. Neváhajú nám povedať pravdu do očí. Či už negatíva, ale aj pozitíva. A to je super, najmä keď to počujeme od našich polovičiek. Je síce pravda, že oni sledujú zápasy len ako fanúšičky, nie z profesionálneho hľadiska, predsa však majú dobré postrehy. Napriek narastajúcemu násiliu, brutalite, nadávkam na štadiónoch, ženy predsa dokážu objavovať krásu futbalu. Je tam predsa veľký dav, dobrá atmosféra, môžu spievať, tancovať, lúskať tekvicové semienka, piť pivo, stretnúť priateľov a hlavne nám hlasno fandiť. A čo je ešte veľmi dôležité, v mužstve sú aj nezadaní šarmantní chlapi! To všetko dokopy je veľkým lákadlom pre ženy, ktoré túžia po super zábave a uvoľnení sa od každodenných starostí.

Dnešnú štafetu ti odovzdáva Béla Horváth a pýta sa: Prečo si pri pohľade na teda hneď spomeniem na Forrest Gumpa?

Myslím si, že Béla myslel konkrétne na moje behanie. Ale máme spoločné aj niečo iné. Obaja zbožňujeme kraby.