V lete uplynulo presne tridsať rokov, čo sa DAC ujal tréner Karol Pecze. Ako k tomu prišlo? „V tom čase som pracoval v Slovane, keď prišla ponuka z Dunajskej Stredy. Keďže som bol maďarskej národnosti, funkcionári predpokladali, že do tejto lokality, ktorú som inak vôbec nepoznal, zapasujem. Nebolo to jednoduché rozhodnutie po tom, ako trénersky vystúpite pár schodíkov hore, zísť dolu s obavou, či sa opäť dostanete medzi elitu. Predchádzajúce snaženie a výsledky  klubu ma však presvedčili, že by sa to mohlo podariť.“

Boli to zanietení dunajskostredskí funkcionári, ktorým nedokázal povedať nie: „Po tom, ako DAC-u dvakrát za sebou tesne unikol postup z I. SNL, tam vládlo sklamanie. Ale keď som sa stretol s ľuďmi z klubu, tak som cítil, že z nich vyžaruje úžasná túžba niečo dokázať. A keďže som bol aj ja ambiciózny, videli vo mne, že by som ich túžby mohol pretaviť do života. Keď mi prízvukovali - nemajte strach,  tu sa všetko zmení, bude aj nový štadión - privolil som. Neoľutoval som, pretože som prišiel akoby medzi svojich, ako domov.“

Pocity Karola Peczeho pred prvým tréningom však boli, mierne povedané, rozpačité. „Keď som sa po veľkom Tehelnom poli zrazu ocitol pod drevenou tribúnou DAC, zmocnil sa ma čudný pocit. Nemali pre mňa ani tenisky či kopačky, museli zájsť po jeden pár do obchodu,“ dnes už spomína s úsmevom. A súka zo seba jednu príhodu za druhou.

Tak napríklad o príchode Ján Kapka, ktorý sa stal skvelou posilou na pravej strane obrany. „Chcel som ho do Slovana, keď som tam trénoval. V tom čase Kapka vyhodili z Dukly Praha. Vedenie belasých mi však povedalo: opilca do tímu nechceme. V DAC som znova vyšiel s touto požiadavkou a šéfovia zareagovali takto: čo povie mester (v preklade z maďarčiny majster - pozn.), to vybavíme. Tak sa aj stalo, hoci to nebolo jednoduché, lebo Kapko mal ambície pokračovať v prvej lige. V Dunajskej Strede však nebolo nič nemožné. Funkcionári sa medzi sebou pretekali, kto akého hráča donesie. “

Ako ustrážil prísny tréner avantúry Kapka a jemu podobných? „Vedeli byť aj veľkými beťármi, ale na druhej strane mali aj futbalové kvality. Keď človek videl ich výkony na ihrisku, spätne vedel viac-menej ich beťárstva rešpektovať. Samozrejme, musel som byť stále v strehu. Mať v mužstve zbojníkov ako Kapko, Šrámek, Liba, Hodúr, jedného väčšieho ako druhý, ktorí si hľadali cestičky, tak to bolo nevyhnutné. Existovala však aj kontrola verejnosti, veď Dunajská Streda bola malé mesto, kde  každý každého poznal,“ odpovedá Pecze.

Jedna takáto „preventívna“ kontrola v známej miestnej vinárni, na ktorú sa vybral s asistentom Dušanom Abrahámom, sa neskončila dobre. Nie však pre hráčov - tých vo vnútri nenašiel - ale pre neho. Keď vyšiel z podniku, auto našiel „vybielené“. „Zmizla aj taška, v ktorej som mal všetky tréningové plány na celý rok. Vtedy to bola nevyhnutnosť, bazíroval na nich aj futbalový zväz, tréneri ich museli obhajovať,“ zdôrazňuje. Na druhý deň sa vybral skľúčený za šéfom telovýchovnej jednoty Michalom Weiszom a vraví mu: „Miši-báči, liga je v prdeli. Budem ďalej trénovať, ale za postup už neručím... Šéf na to: majster, len pokoj.“  Uplynulo pár dní a Weisz, ktorý mal povesť najvplyvnejšieho muža v meste, si Peczeho zavolal s tým, že dostal echo na človeka, a ten by mal o jeho taške niečo vedieť. „Na druhý deň ráno som mal prísť pred spomínanú vináreň a v kontajneri mala ležať moja taška. Aj tam bola! Polovica vecí síce chýbala, ale pre mňa to najcennejšie, tréningové plány, som v nej našiel,“ spomína na neuveriteľný zážitok Pecze, ktorý sa vtedy iba utvrdil vo Weiszových slovách, že v tomto meste chce každý prvú ligu. „Keď postúpite, postavíme vám sochu na námestí ako Petőfimu,“ chlácholil ma Weisz.

Historický postup sa podaril, prišla prvá sezóna vo federálnej lige. „Bolo potrebné tím posilniť, pretože rozdiel medzi I. SNL a federálnou ligou bol obrovský, navyše vekový káder tímu vysoký, a tak sme ho postupne doplňovali.“ O tejto nutnosti sa presvedčili hneď v druhom kole, keď hrali na Bohemianse a dostali osmičku. „Zabudol som si v šatni notes, tak som zbehol do útrob. Rozhodca už dal povel k hre a o chvíľu počujem krik obecenstva: vari sme nedostali gól? A keď som stúpal hore po schodoch, počujem znova jasot. Reku, to nie je možné. Vyjdem z tunela, pozriem sa na ukazovateľ skóre a tam 2:0!“ približuje Pecze. Bežala 6. minúta a strelcom oboch gólov bol Tibor Mičinec, neskôr hráč DAC.

Hráči odchádzali a  prichádzali. Aj v Česku si vyhliadli futbalistov, ktorí už mali svoje odohraté a zavše ich tam odpisovali. DAC po nich siahol a zapasovali do tímu. Mnohí z nich sa usalašili na Žitnom ostrove, taký Petr Kašpar tam žije dodnes. „Tajomníkovi Jánovi Víghovi, ktorí vyrážal do Česka za rôznymi manažérmi, som dával tipy na hráčov. Raz som mu povedal: chcel by som do tímu obrancu Briegela. Zapísal si to a v debate s manažérmi s týmto menom vyšiel. Neuvedomil si, že ide o mnohonásobného nemeckého reprezentanta. Vzbudil tým všeobecné veselie a rýchlo sa táto príhoda rozšírila,“ vyťahuje Pecze úsmevnú príhodu, ako si vystrelil z tajomníka. 

V časoch skrytého profesionalizmu museli byť hráči zamestnaní, zvyčajne vo fabrikách, ktoré boli patrónmi klubov. V prípade DAC to boli Jednotné roľnícke družstvá, kam chodili hráči po výplaty. Dokonca aj tréner Pecze. „Podľa futbalového  zväzu som dostával tabuľkový plat, a aby som si mohol prilepšiť, bol som vedený v JRD Holice ako odborný referent,“ vraví.

Úspešné ťaženie tímu malo dva vrcholy: prvým bolo víťazstvo v Československom pohári nad Spartou (1987) a potom súboje s Bayernom Mníchov v Pohári UEFA (1988). „Mali sme obrovskú túžbu vrátiť niečo Sparte, ktorá nám hlavne doma nadeľovala. Bol to jeden z hnacích motorov pre nás, hoci kvalitatívne bol súper jasne lepší, ale v samotnom zápase, aj vďaka dobre zvolenej taktike, sa to neprejavilo. A k úspechu prispelo aj správne určené poradie penaltových strelcov, to je vždy dôležité.“

O tom, že DAC dostal ako pohárového súpera Bayern, sa Pecze dozvedel kurióznym spôsobom. „Končil sa tréning mužstva, keď na mňa kričia zo sekretariátu: volajú z Mníchova. Čo preboha chcú? Trocha som vedel po nemecky, tak som šiel. Od obchodného riaditeľa klubu som sa dozvedel, že naším súperom bude Bayern. Čudoval som sa, ako môžu všetko Nemci tak skoro vedieť. Pochopil som, keď sme tam vycestovali, a ukázali mi počítač, kde mali databázu s kádrami všetkých potenciálnych mužstiev, ktoré prichádzali do úvahy ako ich súperi, vrátane Dunajskej Stredy.“

„Kým tréner Jupp Heynckes mesačne zarábal 35-tisíc mariek (oficiálny kurz marky a koruny bol vtedy 1:6, neoficiálny až 1:20 - pozn.). ja 3200 korún. Keď si spomeniem, ako som vtedy schovával na hraniciach sto mariek v ponožkách...,“ porovnáva pomery v oboch kluboch Pecze. Napriek všetkému, DAC obstál po dvoch čestných prehrách (1:3 v Mníchove, 0:2 doma).

Pecze má aj dnes k DAC vrelý vzťah, pravidelne navštevuje domáce zápasy. Spája to aj s pobytom na chate neďaleko dediny Ohrady pri Malom Dunaji, ktorú nadobudol ešte v časoch, keď trénoval Dunajskú Stredu.

Na trénerskom dôchodku sa snaží vrátiť rodine to, o čo ho kariéra ukrátila. „Tridsaťpäť rokov som mal v ruke trénerský kufrík, ktorý som nosil z pôsobiska na pôsobisko. Futbal je koníčkom, pre ktorý musíte niečo riskovať, obetovať. Je to vaše zamestnanie, ale to nie je všetko, máte svoju manželku, rodinu. Bez ich pochopenia to nejde. Až keď ten kufrík položíte, uvedomíte si, že máte rodinu a ešte aspoň chvíľu by ste sa jej mali venovať. A ja som dnes v tejto situácii,“ vraví 68-ročný Pecze, ktorý stále nemá núdzu o ponuky na trénovanie. „Nereflektujem na ne. Len ak by prišlo niečo mimoriadne, možno...“

Venuje sa vnučke, ktorej robil aj „lyžiarskeho inštruktora“. „Perfektne lyžuje. Vďaka dedovi,“ teší sa Pecze, ktorý zostal verný aktívnemu pohybu. „Nemôžem bez neho žiť. Hrám tenis, lyžujem, chodím na golf...“

A na záver sme si nechali vianočnú tému. „Počas aktívneho trénovania som prichádzal domov na poslednú chvíľu, ale zdobenie stromčeka vždy zostalo na mne, a tak je to dodnes. Uprednostňujeme živý stromček, a pokiaľ budú existovať lesy, nič na tom nechceme meniť. Živý strom dokreslí vôňu i atmosféru Vianoc. Zatiaľ ma nik nenahovoril na umelý.“

Vianočné menu bude u nich tradičné. „Klasika, nesmie chýbať kapustnica, ryba, vianočné oblátky, respektíve trubičky s medom. Manželka to dokáže krásne pripraviť, jedlo i atmosféru.“ Ako je na tom s obdarúvaním najbližších? „Keď som bol mladší, zo zahraničia som nosil aj oblečenie pre manželku, ale pohorel som, nikdy som neodhadol veľkosť. Po čase som od toho upustil. Nahradili to lístky na koncerty či divadla, na masáže, relax... Pochopiteľne, nezabudneme pri darčekoch ani na vnučku.“

Stalo sa aj, že Vianoce zažil Turecku, kde žijú prevažne moslimovia, a tak tieto sviatky neoslavujú. „Vianoce som strávil u nášho veľvyslanca v Ankare, a tak boli tradičné slovenské, aj s vianočným stromčekom,“ uzatvára Pecze.

Kto je Karol Pecze

Pochádza z Moldavy nad Bodvou, narodil sa v Košiciach (7. februára 1946). Po hráčskej kariére v Moldave nad Bodvou, Interi Bratislava a TSMB Trnávka, ktorú musel ukončiť pre zdravotné problémy, sa vydal na trénerskú dráhu.  Začal ju v TSMB Trnávka (1976-79).  Po ZVL Žilina (1979-82) a Slovane Bratislava, kde pracoval po boku Michala Vičana (1982-84), prišiel v roku 1984 do DAC Dunajská Streda, ktorý hral I. SNL. Hneď v prvej sezóne postúpil medzi elitu, v roku 1987 vyhral s tímom Československý pohár. V sezóne 1987/88 bol vo federálnej lige s DAC tretí. Po piatich sezónach odišiel do Rába ETO Győr  (1989-91), pokračoval v FC Nitra (1991-92), Wisle Krakov (1992-93) a Spartaku Trnava (1994-97), kde sa zaslúžil o futbalový boom. So Spartakom sa stal v roku 1997 vicemajstrom, keď titul mu ušiel v poslednom zápase s Rimavskou Sobotou. Potom prevzal 1. FC Košice (1997-98), viedol ho napríklad aj v Lige majstrov proti Manchestru United Alexa Fergusona. Nasledoval turecký angažmán  - Genclerbirligi Ankara (1998-2000) a Caykur Rizespor (2000-2002). Ďalšie trénerské zastávky: Inter Bratislava (2002-2004), grécky Panionios (2004), MŠK Žilina (2005), turecký Sivaspor (2006-2007), Spartak Trnava (2008-2009). Býva v Ivanke pri Dunaji, je ženatý, má dvoch synov.

Ladislav Harsányi