Wikipedia uvádza, že sa narodil v moravskom Přerove. Na chvíľu sme zapochybovali, či sa internet nemýli. „Nemýli sa, je to tak,“ potvrdzuje Peter Šanta a vysvetľuje: „Pokiaľ viem, otec tam neďaleko vojenčil, a príbuzenstvo mojej mamy, jej sestry, sa tam vydali. Myslím, že sa mama tam vtedy zdržovala preto, aby bola bližšie k otcovi.“

A keď si Imrich Šanta, inak neskorší dlhoročný predseda futbalového oddielu DAC a potom i prezident klubu, odkrútil vojenskú službu, vrátil sa do Dunajskej Stredy už aj s dvojročným Petrom. „Nie som síce rodák z tohto mesta, ale sa cítim Dunajskostredčanom,“ dodáva Šanta mladší.

Jeho kroky viedli do DAC už v žiackom veku. „Lépes Ďuri báči bol trénerom, ako 6-7 ročný som začínal s futbalom, tak ako každý z vtedajších chlapcov.“

A nezastavil sa až po áčko. Bol to tréner Vladimír Hrivnák, ktorý ho prvý raz hodil do ligovej vody - stalo sa tak 21. marca 1992 v domácom zápase proti Slavii Praha vo federálnej súťaži. „Bolo to v časoch, keď prišiel do tímu Attila Pintér. Hral tu Pavol Diňa, Tibor Zsákovics, Miki Radványi a ďalší. Bolo to dobré mužstvo. Práve Tibi a Miki boli mojimi najväčšími priateľmi, k nim sa pridal Árpi Gőgh. To bolo futbalovo najlepšie a najzaujímavejšie obdobie, keď som hral s týmito chlapcami. Bol tu i Peter Fieber, rok tu strávil aj Vlado Weiss starší. Ale ani v druhej lige sme nemali zlý tím, Roman Greguška, Milan Rimanovský a ďalší, boli tiež dobrí hráči.“

V lete 1993 odišiel hosťovať do Humenného. „Stalo sa však, že DAC hral Pohár UEFA proti Salzburgu a brankár Miro Mentel nečakane odišiel do Japonska. A keďže som figuroval na listine mužstva pre UEFA, stiahli ma na jeden a pol dňa z Humenného - aj s cestou, aby som mohol odchytať tento zápas. Vypadli sme s neskorším finalistom,“ porozprával o kuriozite.

Po pol roku sa vrátil do DAC a od januára 1994 tam zotrval päť rokov. „Sezóna 1997/98 bola nešťastná, nič sa nepodarilo a mužstvo, žiaľ, vypadlo do druhej ligy.“ Odišiel do Rimavskej Soboty, tri mesiace si zahral aj v tíme nováčika druhej českej ligy NH Ostrava. „O pár rokov sa klub dostal do vážnych finančných problémov a musel sa odhlásiť z vyšších súťaží.“

Nasledoval ďalší návrat do DAC a odtiahol v ňom sedem rokov. „Mal som aj vážne zranenie, ktoré ma vyradilo z hry na osem mesiacov, roztrhli sa mi krížne väzy v kolene. Myslím, že to bolo v sezóne 2000/01 za trénera Ladislava Kunu v druhej lige. Takmer celú sezónu som odchytal so zranením a po nej som išiel pod nôž.“

Zažil výborné zápasy, ale aj výprasky - od Slovana inkasoval sedemkrát, poltucet dostal od Žiliny i Humenného. Na ktorý zápas spomína najmenej rád? „Bolo to finále Slovenského pohára v Dubnici nad Váhom v roku 1995. Viedli sme nad bratislavským Interom 1:0, ale v poslednej minúte súper vyrovnal. Minúta nás delila od trofeje. V penaltovom rozstrele sme podľahli. Inak však bola sezóna 1994/95 za trénera Jozefa Valoviča, keď jedným z asistentov bol aj Alexander Vencel starší, úspešná, skončili sme v lige na štvrtom mieste. Zahrali sme si Intertoto Cup a pomerne veľa divákov si našlo cestu na štadión. Bolo to dobré obdobie pre DAC a aj mne osobne sa vydarilo.“

V tých časoch sa v ankete o najlepšieho brankára sezóny umiestnil vysoko. „V sezóne, keď som pol roka odchytal za Humenné i DAC, som skončil tretí za takými brankárskymi esami ako Ladislav Molnár a Šaňo Vencel mladší. V ďalšej sezóne, keď Šaňo bol už v zahraničí, som obsadil druhé miesto. Za tieto moje drobné úspechy však vďačím mužstvu. Žiaľ, potom to už išlo s klubom dolu kopcom...“

Chytával v časoch, keď jeho otec klubu šéfoval. Bola to pre neho výhoda, čí skôr príťaž? Pýtame sa aj preto, lebo ak urobil chybu alebo mu nevyšiel zápas, okamžite sa dostal do nemilosti fanúšikov... „Viete, ako to je s brankárom. Môže zneškodniť desať šancí súpera, ale keď dostane hlúpy gól, všetka vina padá na neho. Keď útočník zahodí päť-šesť šancí, ale siedmu premení a mužstvo vyhrá, je hrdinom. Úloha brankára je nevďačná. No a s tým, že otec bol prezidentom klubu, som sa musel naučiť žiť. Automaticky sa odo mňa očakávalo viac. Spočiatku, keď som bol ešte mladý, som si tie veci ani tak nepripúšťal. Musím však úprimne priznať, že postupom času to bolo ťažšie a ťažšie. Nie je ľahké nastupovať do zápasu s tým, že v ňom musíte stále niečo dokazovať a s vedomím, že príde nejaký zlý zákrok a ľudia na vás začnú hromžiť.“

Avšak, čo sa týka jeho spomienok na DAC, tie pozitívne prevažujú: „Robil som to, čo som mal rád.  Spoznal som mnohých spoluhráčov, kolegov, po ľudskej i športovej stránke. Mali sme možnosť s futbalom cestovať, zoznámiť sa aj s inou kultúrou, čo je tiež pozitívum.“

Zahraničný angažmán sa mu nepodarilo získať, aj keď istý čas sa nejaký záujem rysoval, spomínal sa napríklad Csepel. „V polovici deväťdesiatych rokov, po úspešnej sezóne sa o mňa zaujímali z Belgicka, ale nebolo z toho nič a neskôr sa to stalo bezpredmetné.“

Čo nasledovalo po odchode z DAC? „Chytal som tri a pol roka v Orechovej Potôni, medzitým som sa zamestnal. Zachytal som si v Michale na Ostrove, pol roka v Ohradoch a naposledy som pôsobil v Hornej Potôni ako hrajúci tréner - ale už som nechytal. Od leta budem pokračovať v Michale na Ostrove ako tréner.“

DAC nie je pre neho ľahostajný ani dnes. „Veľmi som prežíval  sezónu, keď mužstvo bojovalo o záchranu. Chodieval som na zápasy aj počas minulej sezóny. Veľmi sa teším z toho, že klub sa javí ako konsolidovaný. Som v očakávaní, kedy vyrastie nový štadión. Neviem, nakoľko sa vedeniu podarí naplniť odvážne plány, ale ja im v tom fandím. Verím, že mužstvo bude hrať taký futbal, na ktorý príde vždy prinajmenšom toľko ľudí, ako chodí teraz. Potom budú všetci spokojní.“

Ako je to s futbalovými nástupcami v rodine Šantovcov? „Starší syn, ktorý má už 22 rokov, hrával futbal za DAC. Žiaľ, keď mal šestnásť, utrpel vážne zranenie, roztrhnutý krížny väz v kolene, a keď sa z toho zotavil, prihodilo sa mu to opäť. Veľká škoda, pretože v ňom bolo všetko, čo dobrý futbalista potrebuje, hrával stredopoliara, bol však univerzál, húževnatý i futbalovo zrelý... Musel ukončiť futbal na vážnejšej úrovni. Možno však začne s týmto športom môj mladší, šesťročný syn, len sa ešte musí trocha lepšie zoznámiť s loptou. Verím, že to bude chcieť skúsiť.“

Kto je Peter Šanta

Narodil sa 6. mája 1973 v Přerove. Dres DAC obliekal od žiackych rokov a v sezóne 1991/92 sa ocitol v kádri áčka a odchytal päť zápasov vo federálnej lige. Druhú polovicu roka 1993 strávil na hosťovaní v Chemlone Humenné. Po návrate zostal do roku 1998, keď odišiel do Rimavskej Soboty a tri mesiace chytal za NH Ostrava. Od januára 1999 opäť hájil farby DAC, jeho poslednou v klube bola sezóna 2005/06 (tri zápasy). Za DAC odohral 229 zápasov, 153 v prvej lige a 76 v druhej, čím sa zaradil na druhé miesto v historických tabuľkách klubu v počte štartov v dvoch najvyšších súťažiach. Pokračoval ako brankár v Orechovej Potôni, Michale na Ostrove, Ohradoch, v Hornej Potôni ako hrajúci tréner. Od leta má viesť ako tréner Michal na Ostrove. Pracuje už desať rokov v spoločnosti Metrans na zákazníckom oddelení.

Ladislav Harsányi