„Ježišmária, to je už tak dávno?“ Takto zareagoval Peter Šoltés, keď sme mu na úvod nášho rozhovoru predostreli, že sa v čase vrátime do roku 1986.

V lete roku 1986 sa Bratislava ocitla v nevídanej situácii: v prvej lige nemala jediného zástupcu. Z nej bolo najbližšie do ligy do Trnavy a Dunajskej Stredy. Peter Šoltés si vybral Žitný ostrov. „Už na jar som rozmýšľal o odchode z Petržalky. A vtedy prišla ponuka od Michala Weisza z Dunajskej Stredy, či by som nechcel hrať za DAC, ktorý postúpil do ligy rok predtým. V tých časoch sa hovorilo o fúzii Interu s Petržalkou, a tak sa to aj skončilo. Takže som odišiel v pravej chvíli,“ približuje okolnosti svojho prestupu Peter Šoltés.

A okamžite po príchode do DAC sa skvele uchytil. Po debute v Chebe prišiel domáci zápas s Českými Budějovicami, ktoré žlto-modrí vyprášili 4:0 a dvoma gólmi k tomu prispel aj bývalý hráč Petržalky. Vo svojej prvej sezóne na novom pôsobisku sa dostal na ihrisko vo všetkých tridsiatich ligových zápasoch a darilo sa mu aj strelecky - podpísal sa pod deväť gólov. Ako si na tie časy spomína? „V Dunajskej Strede vtedy panovala eufória, ktorá každému dávala silu. Už samotný záujem o futbal a srdce, ktoré do toho vkladali všetci ľudia, funkcionári, nám dávalo krídla. Bolo to krásne obdobie, samozrejme, aj vynikajúci futbalisti. Mičinec, Pavlík, Fieber, Takáč, plus hráči, ktorí vybojovali pre Dunajskú Stredu prvú ligu - Majoros, Audi - to bola paráda.“

Obzvlášť dobre fungovala jeho spolupráca s Rudolfom Pavlíkom, s ktorým keď si vymenili loptu, bola z toho gólová šanca. „Toto forsíroval aj tréner Karol Pecze, aby sme si navzájom pomáhali tak dopredu, ako aj dozadu. Rudo tiež rád útočil, takže nie vždy sme sa mohli naraz zapájať do útoku. Každopádne však mal veľmi dobrú finálnu prihrávku.“

Hneď v prvej sezóne v DAC (1986/87) vybojoval so spoluhráčmi trofej v Slovenskom pohári a následne aj v Československom. „Mužstvo podávalo výborné výkony a malo stabilnú výkonnosť, i vďaka trénerovi nám to dávalo pokoj i veľké sebavedomie,“ pripomenie. Na jedenástky, po ktorých zdolali vo finále pražskú Spartu, určený nebol. „V tíme bolo veľa hráčov, ktorí ich kopali spoľahlivo - Fieber, Hodúr,  Mičinec, Pavlík...“

Keď prichádzal do Dunajskej Stredy, ani v päte by mu nenapadlo, že si jedného dňa zahrá proti Bayernu Mníchov: „To bol sen! Je síce pravda, že v tom čase mal Bayern inú úroveň, ale boli sme pomerne blízko k tomu, aby sme urobili minimálne v jednom z dvoch zápasov veľký výsledok. Mníchovský duel by sa možno vyvíjal inak, ak by som z môjho nájazdu skóroval. V druhom polčase som šiel sám na brankára a prestrelil som bránu. Dosť ma to mrzelo.“

Dodnes nemôže zabudnúť na divácku podporu na štadióne DAC. „Fanúšikovia  nám dávali veľkú silu. Je neuveriteľné, aké majú futbalové srdce, a to platí dodnes, o tom som sa mohol presvedčiť aj v prebiehajúcom ročníku.“

Vo svojej poslednej sezóne v drese DAC (1989/90) sa už v tíme objavoval skôr sporadicky. Prečo? „Prišlo k výmene trénera i hráčskej generácie. Nový tréner mal inú predstavu o skladbe mužstva. A keďže v tom čase som už patril k tej staršej generácii, dohodli sme sa na mojom odchode. Odišiel som do Senca, do druhej ligy,“ odpovedá. Na pôsobenie v DAC však spomína veľmi rád, s ním dosiahol najväčšie úspechy počas kariéry.

Tú si predĺžil angažmánom v Rakúsku. „Bolo to v nižších súťažiach a bral som to skôr už ako prípravu na trénerskú dráhu, s ktorou som aj začal. Pôsobil som v kluboch Purkersdorf a Breitensee. Popri tom som začal pracovať aj v inej oblasti, v Rakúsku som zotrval pätnásť rokov.“

Na Slovensku si urobil trénerskú licenciu a začal sa venovať aj trénerskej práci, konkrétne v Čunove. Trvalo to päť rokov, lenže potom trénerstvo nechal tak. Príčina bola mimoriadne vážna. Srdce. „Prišlo to náhle... Pri futbale je človek enormne vystavený tlaku, keď ide o hraničné výkony. Každý vie, že vrcholový šport dáva poriadne zabrať. V mojom prípade však išlo o genetickú chybu a síce, že sa mi v tele tuky nerozkladajú správne. Ukladali sa mi do cievy. Mal som však z pekla šťastie, na rozdiel od Laca Repáčika a Jaroslava Šimončiča, s ktorými som hrával osobne. Mali ten istý problém, ale neprišli na to. Ja som pri športovaní zistil, že ma bolí hruď, cievy, a tak som šiel za kardiochirurgom Viliamom Fischerom. V pravý čas zasiahol a zachránilo mi to život. Mal som totiž na 90 percent zavretú cievu. Išlo o sekundy. Potom by mi už nepomohol nikto.“

Po operačnom zákroku sa jeho zdravotný stav výrazne zlepšil. „Paradoxne, operácia a bajpas mi veľmi pomohli. Kvalita života sa mi rapídne zlepšila. Futbal hrať môžem, aj keď samozrejme, nie nejaké vysoké výkony. Aj preto som vlani nastúpil za starých pánov DAC Dunajská Streda. Pohyb mi robí dobre.“

V profesionálnom živote sa v uplynulých rokoch venoval logistike, aj ako podnikateľ v Rakúsku. Momentálne sa obzerá po novom zamestnaní, ale chcel by sa naďalej venovať tomuto odboru. 

V závere rozhovoru sme sa však opäť vrátili k dunajskostredskému klubu. „Bol som sa pozrieť na jednom zápase počas jesennej časti. Už vtedy hrala Dunajská Streda dobre, a teraz som zvedavý, ako to bude ďalej. Na jar by som chcel chodiť na zápasy pravidelnejšie. Želám si, aby DAC hral dobre, aby naň prichádzali diváci a chodilo sa tam opäť za kvalitným futbalom.“

Aj on počul o ambicióznych plánoch klubového vedenia. „Veľmi, veľmi im držím palce. Už neexistuje iné mužstvo, ktorému by som mohol fandiť. Dúfam, že DAC bude mať o dva-tri roky nový štadión... Na to sa tak teším! Na ňom nastúpim za starých pánov hoci aj na jednej nohe. Ale už teraz sa teším na tohtoročné leto, myslím, že sa zase chystá nejaký exhibičný zápas.“

Rodák z Petržalky zostal tejto časti Bratislavy dodnes verný a nič sa na tom nechystá meniť. Aj preto ho veľmi mrzí, ako dopadol futbalový klub z Petržalky, ktorý sa ocitol na pokraji krachu a na najnižších futbalových poschodiach. „Je to hriech spáchaný nielen na bratislavskom futbale, ale aj na slovenskom. Nechať odísť históriu do zabudnutia, je niečo strašné. To by sa nemalo robiť, veď šport reprezentuje nás všetkých.“

Má dospelú dcéru i syna. V rodine však futbalového nasledovníka nemá. „Aj som rád,“ dodáva a usmeje sa pritom. Prečo je rád, že sa syn nedal na futbal? „Život vrcholového športovca je ťažký. Výkony na najvyššej úrovni sa od vás požadujú každý deň. Nie každý to môže vydržať bez nejakej ujmy. Aj keď je pravda, že lekárska veda i opatera už pokročila, a tak sa to dá zvládať. Ale je to ťažký chlebík, keď pätnásť rokov nemáte čas na nič, na nikoho, ani sám na seba.“

Kto je Peter Šoltés

Narodil sa v Bratislave (25. marca 1961), futbalovú kariéru budoval v klube ZŤS Petržalka. Medzi dospelými si odkrútil najprv dva roky (1980-82), pomohol mužstvu k postupu do federálnej ligy. Ďalšie dve sezóny strávil na vojenčine v kluboch Dukla Praha (1982/83) a VTJ Tábor (1983/84) a po návrate pokračoval v petržalskom klube do roku 1986. Nasledoval prestup do DAC Dunajská Streda v lete 1986, kde zotrval do roku 1990. S klubom slávil víťazstvo v Slovenskom i Československom pohári (1987). Na konte má 88 ligových zápasov za DAC a 16 gólov. Potom si ešte pol roka zahral za druholigový Senec a zvyšok kariéry strávil v Rakúsku - v kluboch FC Purkersdorf a SC Breitensee. V Rakúsku začal aj s trénerstvom. Na Slovensku neskôr trénoval futbalistov Čunova, po operácii srdca sa prestal venovať trénerskej práci. Pracoval v Rakúsku v odbore logistika, aj ako podnikateľ - v manažérskych funkciách, v čom pokračoval aj na Slovensku. Momentálne si hľadá nové uplatnenie v tejto sfére. Žije v Bratislave-Petržalke.

Ladislav Harsányi