Stanislav Vahala bol jedným z hostí nášho klubu na zápase s Michalovcami, kedy sme si pripomenuli 30. výročie najväčšieho úspechu v histórii DAC-u - zisku Slovenského a Československého pohára. Legendárny gólman, ktorý v rokoch 1986 až 1991 odchytal v našom drese 145 prvoligových stretnutí, mal výrazný podiel na triumfálnej jazde mužstva v pohárovej sezóne 1986/87. Hviezdil aj v oboch finálových stretnutiach, kde predviedol niekoľko bravúr, udržal si čisté konto a stal sa hrdinom aj v penaltových rozstreloch.

Stano, kedy ste boli naposledy v Dunajskej Strede?

„Pred dvadsiatimi rokmi, na benefičnom stretnutí organizovanom na počesť zosnulého Joža Medgyesa. Všetko je tu pre mňa nové a keď sa to dokončí, budete mať krásny štadión. Je úžasné, že klub je v rukách majiteľa, ktorý dokáže dať všetko takto dokopy. Aj fanúšikovia budú vďačne chodiť na krásny štadión a dobrý futbal.“

Ako ste sa po dvoch desaťročiach cítili v Dunajskej Strede?

„Úžasne, už som sa veľmi tešil na stretnutie so starými známymi, s ktorými som tu strávil pár rokov. Je super znovu sa vidieť po toľkých rokoch a zaspomínať na atmosféru, aká v Dunajskej Strede panovala. Bola tu výborná partia hráčov, skvelí tréneri, veľa divákov. Atmosféra bola vtedy taká, ako dnes. Fanúšikovia sú stále fantastickí a rád som prišiel.“

Pre DAC je zisk Československého pohára stále najväčším úspechom v dejinách. Kam ho radíte vo vašej kariére?

„Aj pre mňa je to životný úspech, hoci som ešte s Hradcom Králové vyhral Český pohár. Tieto dva úspechy sú najvyššie v mojej futbalovej kariére.“

Prečo podľa vás klub z takého malého mesta dokázal vyhrať pohárovú súťaž?

„Partia bola veľmi súdržná. Ja som prišiel do Dunajskej Stredy rok po postupe do federálnej ligy. Skladalo sa tu mužstvo z takpovediac odložených hráčov, ktorí nehrali pravidelne vo svojich predošlých kluboch. Potom prišli do DAC-u, kde sa vytvorilo výborné mužstvo so skvelou atmosférou, a tým pádom sme to dotiahli do úspešného konca. Samozrejme, vo finále proti Nitre a Sparte sme mali aj šťastie, veď sme vyhrali na penalty.“

Podľa videozáznamov ste boli práve vy hlavnou postavou oboch finálových stretnutí...

„Vtedy som bol jednotkou v bráne, darilo sa mi, ale na ihrisku bojovalo jedenásť hráčov, plus tam boli aj náhradníci. Nebola to teda len moja zásluha, ale celého kolektívu, realizačného tímu a ľudí, ktorí sa pohybovali okolo futbalu.“

Aká bola oslava po návrate z Trnavy a Kopřivníc?

„Neviem, lebo ja som ostal na Morave a pravdupovediac na návrat z Trnavy si už nespomínam. Pamätám si atmosféru na štadióne v Kopřivniciach, ale tých osláv, ktoré sa konali cestou domov, som sa nezúčastnil.“

Čím sa dnes zaoberáte?

„Fungujem ako tréner brankárov v Jihlave. Pohybujeme sa v okolí čiary zostupu, všetci však veríme, že sa nám podarí zachrániť prvú ligu. Musím ale priznať, že to bude veľmi ťažké.“

Sledovali ste po odchode z Dunajskej Stredy účinkovanie nášho mužstva?

„Samozrejme, sledoval som výsledky DAC-u cez internet, hoci nie pravidelne. Viem, že mužstvo malo obrovské problémy so záchranou, ale taký je futbal. Musíte pracovať s takým kádrom, aký máte. Nedostatok financií sa odzrkadľuje aj na kvalite a výkonnosti mužstva. Teraz je to však na dobrej ceste a klubu držím naďalej palce!