Oslavy 30. výročia zisku Slovenského a Československého pohára pokračovali minulý piatok, kedy sa v rámci Pivného festivalu fanúšikom predstavila pätica Ján Kapko, Tibor Mičinec, Karol Krištof, Petr Kašpar a Peter Fieber. O legendárnom tíme, ktorý v roku 1987 priniesol Československý pohár do nášho mesta, sme sa zhovárali s kanonierom Tiborom Mičincom.

Tibor, ako ste sa v druhej polovici osemdesiatych rokov dostali do Dunajskej Stredy?

„Všetko sa to začalo pamätným zápasom na jeseň 1985, keď DAC prišiel do Prahy na Bohemku. Dunajská Streda mala ako nováčik vysoké ambície, ale nakoniec dostala osem gólov. Z toho som dal dva a trikrát som asistoval. Tým výkonom som si prakticky vypýtal prestup do DAC-u. Potom už vždy, keď Dunajská Stredy hrala v Prahe, či už proti Slávii, Sparte, prípadne inde, vedenie klubu a predseda futbalového oddielu Imrich Šanta chodili za mnou s plnými rukami tašiek. Nosili mi zeleninu, ovocie... Ponúkali mi čoraz viac a viac, až som nakoniec neodolal a podpísal som prestup (smiech).“

Hľadali ste na mape vaše nové pôsobisko?

„Priznávam, nevedel som, kde leží Dunajská Streda, ale samozrejme trafil som. Nikdy som neoľutoval príchod do DAC-u, lebo to bola výborná skúsenosť. Spoznal som nové prostredie, hráčov a trénerov. Ostalo mi to ako dobré rozhodnutie a som veľmi rád, že som tu mohol dva a pol roka pôsobiť a pomôcť DAC-u k úspechu, ktorý sme dosiahli.“

V konkurencii veľkých mužstiev sme dokázali získať Československý pohár, čo je dodnes najväčší klubový úspech. V čom tkvelo tajomstvo mužstva?

„Tajomstvom bola dobrá partia. Na tréningu bola rozdelená na slovenskú, českú a maďarskú, ale akonáhle sme vybehli na trávnik, tam sa zmazali národnostné rozdiely, všetci sme mali rovnaký cieľ - poraziť súpera. Bolo jedno, či tam bol Medgyes, Majoros, Kapko, Kašpar, ja, Liba, Šrámek alebo Vahala, hrali sme krásny futbal. Spomienky na zápasy, hlavne tie domáce, sú nádherné. Pre hráčov bola radosť nastupovať pred vypredaným štadiónom, každý z nás sa na to tešil. Aj vtedy celá Dunajská Streda a okolie žili futbalom. Vedenie robilo všetko možné, aby sme mali výborné podmienky. Čo sa týka napríklad sústredenia, také kvalitné som nezažil ani v Bohemianse. V tej dobe hrali československú ligu výborné tímy a skončiť tretí v takej silnej konkurencii skvelých hráčov, ktorí nemohli odísť do zahraničia, znamenalo toľko, akoby sme vyhrali titul. Vážim si to a som rád, že som tu mohol hrať.“

V tomto roku si pripomíname tridsiate výročie zisku Slovenského a Československého pohára. Ako si spomínate na finálové stretnutia proti Nitre a Sparte?

„Je neuveriteľné, ako tých tridsať rokov utieklo... Ako sa hovorí - akoby to bolo len včera. V Kopřivnici proti Sparte to bol nádherný zápas. Káder súpera bol nabitý reprezentantmi, môžeme teda smelo vyhlásiť, že sme neporazili Spartu, ale v podstate národný tím Československa. A to sa len tak nepodarilo hocikomu. Aj keď to bolo v penaltovom rozstrele, my sme hrali výborný futbal a celý mančaft, ktorý tam bol, si to jednoducho zaslúžil. Veľmi sme túžili ten pohár vyhrať a nakoniec vôľou, prispením trénera Peczeho a všetkých ľudí okolo neho, dôsledným plnením taktiky sme to aj dosiahli. Veľmi si to cením. Dali sme do toho srdce a viac bojovnosti, nič sme nepodcenili a nakoniec sme pohár aj získali.“

Sledujete účinkovanie DAC-u? Čo hovoríte na rastúci štadión a na vzostup klubu?

„Je to niečo nádherné. Mám doma satelit, takže sledujem slovenský futbal. Niekoľkokrát som videl DAC, napríklad proti Žiline a Slovanu a musím povedať, že Dunajská Streda v ničom nepoľavila. Vždy tu boli vášniví fanúšikovia, ktorí povzbudzovali aj vtedy, keď sa mužstvu nedarilo. Ja si pamätám zápas, v ktorom sme prehrávali proti Sparte dva-nula, a napokon sa to skončilo dva-dva vďaka skvelému povzbudzovaniu domácich fanúšikov. Na Slovensku sú najlepší. Závidím hráčom, ktorí budú hrať na takom krásnom štadióne. Nech bože dá, aby som tu mohol aspoň trénovať, lebo najväčšie želanie trénera je, aby mohol viesť také mužstvo, v ktorom kedysi pôsobil. Toto je môj tajný sen. Neviem, či sa to niekedy splní, hoci som už trénoval DAC v druhej lige.“

Čomu sa momentálne venujete?

„Pracujem a popritom trénujem mužstvá v okolí Prahy. Nevidím rozdiel v tom, na akej úrovni pracuje tréner. Keď chce byť úspešný, musí vedieť pripraviť mužstvo čo najlepšie - v okresnej súťaži alebo v prvej lige. Mal som dobrú skúsenosť s Karolom Jarolímom, ktorému som robil asistenta v Slovane Bratislava. Tam sa mi potvrdilo, čo som načerpal počas pätnástich rokov strávených na ihriskách. To znamená, že keď chce človek niečo dokázať a odovzdať mužstvu svoje skúsenosti, tak musí pracovať nie na sto, ale na stopäťdesiat percent. Aby hráči videli, čo majú spraviť na ihrisku a v každej chvíli vedeli, kam majú nabiehať, ako sa zachovať. Samozrejme, musí to robiť odborník a nie tréner, ktorý predtým nikdy nehral prvú ligu. Myslím si, že toto nie je dobré. Mám trošku ťažké srdce aj na funkcionárov, ktorí si vyberajú trénerov bez významnej hráčskej minulosti. Počas mojej pätnásťročnej kariéry som mal nie jeden, ale tri vysoké školy futbalu. Myslím si teda, že som pripravený na prvú ligu, ale je ťažké sa tam dostať. Pevne verím, že by som uspel. Ale najťažšia časť je dostať sa tam.“