Tomáš Huk sa už ako sedemnásťročný predstavil v prvej lige, žlto-modrý dres materského VSS Košice v nej natiahol 39 krát, strelil tri góly. V roku 2014 dvíhal nad hlavu trofej určenú víťazovi Slovenského pohára. Pre rodáka z Košíc (narodený 22. decembra 1994) je DAC druhou zastávkou v kariére. Prišiel k nám pred jarnou časťou uplynulej sezóny, kedy podpísal zmluvu na tri a pol roka a za prvých sedem mesiacov vynechal len dve stretnutia - obe v úvode tohto ročníka. V pohárovom súboji v Beluši tréner Németh vyskúšal v strede obrany reprezentanta do 21 rokov, ktorý u nás predtým hrával výlučne ako defenzívny stredopoliar. A keďže pokus vyznel úspešne, odvtedy nastupuje Huk práve na tomto poste, najčastejšie vo dvojici s Ľubom Michalíkom. Pravda, pre Tomáša to vôbec nie je novinka. Práve naopak. „Stopéra som hrával odmalička, na defenzívneho záložníka ma presunuli až v košickom staršom doraste. Som teda vyučený stopér a poviem pravdu, práve tento post mi najviac vyhovuje. Cítim sa tam doma, pretože mám celú hru pred sebou a vidím všetko, čo sa na ihrisku deje. Presun dozadu mi pomohol, získavam čoraz väčšiu istotu. Aj v Košiciach som svoje najlepšie zápasy odohral práve v obrane a neviem, či sa dá porovnať nejaký môj zápas za DAC v zálohe so zápasmi na pozícii stopéra,“ priznáva hráč s päťkou na chrbte. Za svoje výkony si ale zaslúži oveľa lepšiu známku, ako je číslo na jeho drese. Odkedy hrá v obrane, z deviatich súťažných zápasov sme prehrali jediný - v Michalovciach. Bonusom bol pohárový gól vo Svätom Jure.

Zdá sa, že mu okrem dôvery trénera dáva veľa aj spolupráca s ex-reprezentantom Michalíkom. Popri skúsenom spoluhráčovi rastie od zápasu k zápasu. „S Ľubom sa mi hrá veľmi dobre. Nie je medzi nami rečová bariéra, všetko funguje ako má. Viem, že sa môžem na neho spoľahnúť, cítiť symbiózu, zaisťujeme jeden druhého. Ľubo je skúsený, veľa sa od neho učím. Súhra nám zatiaľ funguje, len škoda tých dvoch gólov v Ružomberku. Odkedy sme spolu, bol to prvý zápas s viac ako jedným inkasovaným gólom,“ hovorí. Obaja sú rozdielni, nielen postavou. „Myslím si, že práve tá odlišnosť z nás robí celkom dobrú dvojicu. Ľubo je súbojový typ, ja som naopak viac pohybový hráč, snažím sa čítať hru a predvídať kadiaľ súper zaútočí. Zatiaľ to funguje, skáčeme do súbojov, bijeme sa s útočníkmi. Verím, že to bude klapať aj ďalej.“

V Ružomberku pôsobil ako skúsený harcovník, vyhrával súboje vo vzduch aj na zemi. Na jeho smolu, prsty mal v oboch góloch súpera. „Tie dva góly boli identické, pri oboch letela lopta z ľavého krídla. Pri prvom Mareš centroval do päťky, ja som vyčkával, kam ju pošle. Mierila na prednú tyč, s Ďubekom sme išli synchronizovane do pohybu a trafil som ho do nohy. Na naše nešťastie sa od žrde a od Darka (Tofiloskiho - pozn.) odrazila do brány. Smolnejší gól si ani neviem predstaviť. Čo sa týka druhého gólu, bola to v podstate rovnaká situácia. Opäť letel center z ľavej strany, tentoraz od Andrezlyho. Predpokladal som, že príde na prvú tyč, preto som sa pohol tým smerom, ale bol to skôr taký oblúčik ponad hlavu. Lačný si ju prebral, ja som nechcel ísť do kontaktu a určite som ho nestiahol, ani nefauloval. Bolo to veľmi nespravodlivé, ale futbal je taký. Podľa mňa aj z vyjadrenia Lačného pre televíziu je jasné, že sám cítil, že to faul byť nemal. Možno pri 2:0 by to priznal,“ vracia sa ku kľúčovým momentom sobotňajšieho stretnutia, v ktorom sme boli veľmi blízko k vôbec prvému víťazstvu v Ružomberku. Lačný si však v závere namiesto ceny fair-play vybral možnosť zachrániť z penalty bod pre Ružu. „Prvý polčas bol vyrovnaný, ale v druhom sme prevzali iniciatívu, hrali sme na lopte a súpera sme nepúšťali do šestnástky. Škoda, že sa nám nepodarilo pridať tretí gól, pretože šance sme na to mali. Ale verím, že ak budeme podávať takéto výkony, môžeme poraziť hocikoho a hocikde. Napríklad v ďalšom kole doteraz suverénnu Žilinu.“

S Tomášom sme sa v krátkosti obzreli aj za práve skončenou prvou tretinou súťaže, po ktorej má mužstvo na konte osem bodov a patrí mu desiata pozícia. „Začiatok súťaže bol veľmi zlý, výsledkovo sa nám vôbec nedarilo. Herne to niekedy nebolo až také zlé, ale každý zápas nám ušiel o jeden gól. Po pár prehrách sa už prejavil aj psychický tlak. Zápasy, v ktorých sme remizovali, by sme v lepšej psychickej pohode bez problémov vyhrali. Trošku nám pomohlo, že sme sa dokázali naladiť v pohári. Postavenie v ligovej tabuľke nie je dobré, preto sme vedeli, že v pohári nemôžeme zakopnúť. Dali sme do toho 120 percent a bez problémov sme prešli cez tri kolá.

Tomáš Huk s Róbertom Polievkom patrili ešte prednedávnom do užšieho kádra slovenskej reprezentácie do 21 rokov, ktorá môže už v piatok spečatiť postup na budúcoročné majstrovstvá Európy tejto vekovej kategórie v Poľsku. V domácom súboji s Bieloruskom jej k tomu stačí jediný bod. Nevydarený začiatok novej sezóny na klubovej úrovni prispel k tomu, že tréner Hapal menoval našu dvojicu len medzi náhradníkov. Chalani sa však s touto pozíciou nehodlajú zmieriť, o životnú šancu zahrať si na kontinentálnom šampionáte sa ešte určite pobijú. Tomáš si napríklad pred každým tréningom, či po ňom, pridáva poctivé dávky v posilňovni. „Motivácia je enormná, určite ‘makám‘ aj kvôli tomu. Je potrebné, aby si každý hráč pridával niečo naviac. Futbal neoklameš, aj preto sa snažím na sebe tvrdo pracovať. Budem držať chlapcom palce, aby v piatok porazili Bielorusko a užili si tie krásne chvíle. Na štadióne nebudem chýbať ani ja a plánujem to s nimi naplno prežívať. Verím, že postúpime a ak budú nejaké prípravné zápasy, tak príde šanca zabojovať o miesto v tíme. Potom pôjde už len o to, aby som dobrými výkonmi dokázal presvedčiť trénera, že tam patrím,“ dodáva mladý defenzívny hráč so skúsenosťami z mládežníckych reprezentácií viacerých vekových kategórií.