Počas hráčskej kariéry ste pochodili kus sveta, nosili reprezentačný dres, s Hajdukom Split ste si ako prvý Slovák zahrali v Lige Majstrov. Vaše mužstvo vtedy dokonca postúpilo až do štvrťfinále. Bol práve toto najväčší úspech vašej  kariéry?

„Je ťažké definovať najväčší úspech, ale zrejme áno. Aj keď s Košicami sme získali premiérový titul majstra Slovenska a dostal som sa aj do reprezentácie. Tieto úspechy vždy zanechajú stopu v človeku. Hrával som za reprezentáciu od 15 do 18 rokov, do 21 rokov, bol som na Majstrovstvách Európy do 16 rokov. To sú veci, ktoré boli v danom období pre mňa výnimočné, ale keď sa na to teraz spätne pozerám už ako tréner, práve účinkovanie v Lige Majstrov sa asi najviac spomína. Keď sa rozprávam s niekým, vždy je reč o Lige Majstrov, veď v našich podmienkach nie je všedné, aby Slovák hral štvrťfinále.“

Máte za sebou dlhú a úspešnú hráčsku kariéru. Na ktorých trénerov spomínate v najlepšom?

„Ťažko povedať. Dôležitú úlohu zohrali tí, ktorí ma viedli na začiatku kariéry, formovali vo mne futbalistu. Na začiatku to bol môj otec, ktorý ma ako bývalý hráč priviedol k futbalu. Mohol by som vymenovať všetkých trénerov, ale bojím sa, že niekoho vynechám. Medzi najdôležitejších určite patria tí, ktorí ma formovali v žiackych a dorasteneckých kategóriách. Keby som nedostal dobré základy, určite by som nemal kariéru, akú som mal.“

Urobme skok v čase: po viacerých trénerských zastávkach ste sa tento rok dostali do DAC-u. Aké boli okolnosti vášho príchodu?

„V zime som prišiel vo funkcii skauta - človeka, ktorý sleduje prípadné posily. Moja funkcia bola rozšírená o to, že DAC mal nového, zahraničného trénera, ktorý nemal prehľad o slovenskej lige. Zhodou okolností sme boli jazykovo bližší, rozumeli sme si, takže tréner Marić mi dal úlohy aj ohľadne našich súperov. Sledoval som ich, pripravoval analýzy. Popritom som sledoval aj nejakých hráčov. Prvý krok k mojej novej funkcii spravil ešte Aljoša Asanović, vtedajší technický riaditeľ, môj bývalý spoluhráč z Hajduku Split. Aj on bol v klube nový a potreboval niekoho, kto pozná a má informácie o slovenskom futbale. Ponúkol mi spoluprácu, na čo som prikývol. Samozrejme, bol som zvyknutý na inú prácu, veď dovtedy som trénoval. V prvej časti roka som teda pôsobil ako skaut, ale v lete som sa posunul na pozíciu asistenta. Je to niečo iné a v podstate som to zobral ako novú skúsenosť, veď nie je zlé vidieť futbal aj z inej strany. Hlavný tréner je Nemec, takže v tom každodennom tréningovom procese môžem odpozorovať, ako sa pracuje inde. Uvidíme, čo bude ďalej. Určite by som chcel využiť moje schopnosti a skúsenosti v pozícii hlavného trénera, pretože to je, čo ma najviac zaujíma a to som robil zatiaľ celú moju kariéru. Ešte na v začiatkoch som bol síce asistentom trénera Jankecha a Barmoša v Dukle Banská Bystrica, ale to bolo v čase, keď som nemal kvalifikáciu. Navyše to bolo také neoficiálne, bol som vedený ešte ako hráč. Ale odvtedy som pracoval už len ako hlavný tréner. Beriem to ako možnosť získavať skúsenosti v klube, ktorý má ambície a perspektívu. Je to dobrá skúsenosť a uvidíme, kade povedú moje cesty. Určite neľutujem, že som v zime pristúpil na ponuku od Aljošu.“

Čo presne zahŕňa pozícia asistenta pri trénerovi Marićovi, aké máte úlohy?

„Asistent je prakticky pomocník hlavného trénera. Je to človek, ktorý mu radí a je mu nápomocný. Keďže náš tréner je zo zahraničia, moja úloha je hlavne komunikovať s mužstvom, prenášať jeho myšlienky a pokyny. Pred tréningom si povieme, čo budeme trénovať a ja vediem tréning v slovenčine. Robím aj analýzu najbližšieho súpera, vediem taktické porady o súperoch. Dennodenne komunikujem s trénerom, prekonzultuje nejaké veci so mnou aj s druhým asistentom, Dejanom Računicom. Predebatujeme pocity o mužstve, jeho zloženia. Chce od nás viac-menej to, čo robia asistenti - poradnú funkciu. Čo si z toho tréner zoberie, to je vždy na ňom. On nesie zodpovednosť, my sa mu snažíme dať nejaké informácie, názory, ktoré mu možno pomáhajú pri rozhodovaní.“

Dokedy znie vaša zmluvu v našom klube?

„Do 30. júna 2016, takže do leta.“

Ako vnímate dunajskostredské prostredie?

„Ako som už povedal: určite neľutujem rozhodnutie, že som prišiel sem, aj keď v Liptovskom Mikuláši som bol hlavný tréner. Boli sme úspešní, umiestnili sme sa na štvrtom mieste. Predsa len, tu je prvá liga, najvyššia súťaž, ktorá je určite viac sledovaná. Sú tu profesionálne podmienky, hráči a prostredie. Je to úplne niečo iné v porovnaní s  druholigovými a treťoligovými klubmi, ktoré som doteraz trénoval. Máme oveľa lepšie podmienky na prácu, kvalita hráčov je vyššia, takže sa ľahšie komunikuje a trénuje s nimi ako v nižších súťažiach. Som spokojný. Cítiť tu, že klub je po všetkých stránkach zapálený do futbalu: či od fanúšikov, či od ľudí, ktorí tu pôsobia. Vidno, že majú svoj cieľ a ten sa snažia naplniť. Aj ja som ambiciózny človek a chcem vyhrávať, byť najlepší, aby bola spokojnosť a aby sme boli šťastní. To celé je jedno veľké súkolie a presne toto sa mi páči v tomto klube. Dúfam, že tu prežijeme veľa pozitívneho.“

Ako by ste charakterizovali trénera Marića? Je vaša trénerská filozofia podobná?

„Určite je to ambiciózny tréner, ktorý má takisto víťaznú mentalitu, chce vyhrávať, snaží sa ju prenášať na hráčov. V tomto smere sme si dosť podobní. Má zaujímavé veci, ktoré sa líšia od niektorých postupov a metód, aké sme sa my učili v trénerskej škole. Líši sa ani nie tak v metodike, ako skôr v cvičeniach, ktoré som predtým toľko nevidel. Z tejto rozmanitosti cvičení by som chcel do budúcnosti čerpať aj ja. Maximálne sa venuje futbalu. Asistent by sa mal čo najviac stotožniť, priblížiť sa filozofii hlavného trénera ak má ich vzťah fungovať na takej úrovni, aby to bolo prospešné pre všetky strany. Snažím sa čo najviac prispôsobiť jeho mentalite. Skúšam premýšľať ako on, aby som mu mohol dávať dobré rady. Ťažko by som mohol presadzovať svoje názory, to by bolo kontraproduktívne. Možno by som trénera aj zneistil, keby som mu začal hovoriť niečo iné. Aj v mentalite a v spôsobe hry sa mi páči, ako on premýšľa. Z každého človeka si môžeš zobrať niečo - záleží na tebe, ako si otvorený a ako si uvedomíš, kto ťa môže obohatiť. Žiadni dvaja tréneri nebudú rovnakí, nemyslia rovnako, nepôjdu rovnakým smerom. Záleží na tebe, či odhadneš čo má ten tréner dobré a ak si to dokážeš preniesť, obohatí tvoje schopnosti a v budúcnosti budeš lepší.“

Ktoré typy hráčov máte rád? Akú by mal hráč Praženica pozíciu u vás a u trénera Marića?

„Ťažko povedať. Každý hráč musí byť iný, napríklad útočník by mal byť egoistickejší, obranca musí viac rozmýšľať v prospech kolektívu. Vo všeobecnosti mám rád hráčov, ktorí chcú trénovať, chcú sa zlepšovať, nie sú lajdáci. Nemám rád futbalistov, ktorí chcú ‚ukradnúť’ kde sa len dá päť sekúnd či päť metrov. Hráči, ktorí sa chcú zlepšovať, hrať, odovzdať všetko pre mužstvo - tí sú pre mňa zaujímaví. Takí by mali byť všetci, aj keď to tak nie je nikde na svete, zrejme ani v Barcelone. Hráč musí byť poctivý, ale len to nestačí, musí mať aj nejaké schopnosti. Nejde iba o to, že bude behať okolo štadióna od rána do večera a ja mu tato zatlieskam. Musí mať aj schopnosti. Naopak, môže ich mať, ale keď nebude makať, tak si zahrá nanajvýš v tretej lige.“

Karol Praženica, poctivý ľavý obranca, ktorý pred dvadsiatimi rokmi hrával v Hajduku Split, by sa teda uplatnil...

„Toto je strašne ťažká otázka. Videl som veľa hráčov, ktorí boli na nižšej úrovni, ale dotiahli to ďaleko. Ale boli aj takí, o ktorých som si myslel, že budú hrať minimálne v Bundeslige, a teraz hrajú ‚len’ v prvej lige, nedostali sa vyššie. Je to neraz aj o šťastí: možno príde tréner, ktorému vyhovuje tvoj štýl. To platí aj o tréneroch. Môže byť niekto dobrý tréner, lenže keď sa jeho správanie alebo hra mužstva nebude páčiť človeku, ktorý dáva peniaze a má rozhodujúce slovo, tak ho vyhodia, ale zas v druhom klube môže byť majstrom. To sú subjektívne veci. Ak by bol tréner, ktorému by sa páčil môj štýl, tak by som hral. Ak ale tréner chce, aby obrancovia len bránili, aby mali 190 centimetrov, tak by som nemal šancu. Ale určite každý tréner povie, že sa mu lepšie pracuje s hráčom, ktorý má ochotu pracovať. Aj ja som sa ako hráč snažil robiť všetko na sto percent, a rovnako sa snažím robiť aj ako tréner.“

Vaša rodina žije v Banskej Bystrici. Ako znášate toto odlúčenie?

„Manželka si už na to viac-menej zvykla. Bola so mnou všade, kde som pôsobil: keď som ako dvadsaťročný prestupoval z Banskej Bystrice do Slavie, ona išla už vtedy so mnou ako moja priateľka. Celú moju kariéru sme boli spolu na cestách, takže je zvyknutá. Aj ona mala svoju kariéru, ale často sme boli oddelení, pretože sa starala o deti a o domácnosť. Určite by bolo lepšie byť spolu, ale syn chodí do školy, manželka takisto pracuje a vzdialenosť nie je taká obrovská, aby sme to nedokázali zvládnuť.“

Aké je vaše hodnotenie jesene v podaní nášho mužstva?

„Keď niečo hodnotíš, mal by si mať východiskový bod, na základe ktorého porovnávaš. Ja ale nemám s čím porovnávať, pretože v jarnej časti som pôsobil ako skaut a sústreďoval som sa na zápasy iných mužstiev. Takže moje hodnotenie nemusí byť až také objektívne. Myslím si, že piate miesto je spravodlivé a odzrkadľuje to, ako sme hrali. O vyššiu priečku nás obrali body postrácané so súpermi, s ktorými sme nemuseli. Ale rovnako môžu hovoriť aj iné mužstvá, takže to je dosť subjektívne. Veľa sa rozprávam s Dejanom (Računica - pozn.) a Martinom (Matlák), ktorí boli v realizačnom tíme už predo mnou, aj podľa nich sme hrali lepšie ako na jar. A ľudia, ktorí sú tu ešte dlhšie, zase tvrdia, že hráme lepšie, ako v tom predchádzajúcom období. Z tohto pohľadu si myslím, že sme o krok vpred.”

Sledujete našich súperov, takže máte veľký prehľad o celej lige. Čo sú naše silné stránky a čo je to, na čom v zimnej prestávke bude treba asi najviac zapracovať, kde nás najviac tlačí topánka?

„Budeme musieť zapracovať na premieňaní šancí. Prakticky v každom zápase si ich vytvoríme dosť. To je jedna vec, ale nejde iba o to pracovať na zakončení. Osobne si myslím, že by sme zároveň mali káder doplniť o útočníka, aby ostatní cítili tlak na svoju pozíciu a aby sa zvýšila konkurencia. Ak cítiš nejaký tlak, núti ťa to zlepšovať sa, robiť viac na tréningu, lepšie sa sústreďovať a v konečnom dôsledku sa ti to vráti v zápase - budeš dávať viac gólov. Nehovorím teraz len čisto o útočníkoch, ako napríklad Ákos Szarka, lebo keď získame loptu, tak neútočíme s jedným alebo dvoma útočníkmi, ale snažíme sa tam prichádzať s viacerými hráčmi. Preto to isté platí aj o Pačindovi, Sarrovi a ďalších. Na druhej strane, máme dobrú organizáciu hry, máme relatívne dobre zvládnutú obrannú činnosť. Nemyslím len obrancov, ale aj v strede poľa a v útoku sme slušne organizovaní. Sme aj dosť kompaktní, ale samozrejme všetky tieto veci sa dajú zlepšovať. Pol roka - rok nie je dlhá doba, keď sa menia hráči. Tréner skladá mužstvo tak, aby naň dokázal čo najlepšie preniesť svoju filozofiu. Ide o dlhodobý proces, denno-denne sa musíme zdokonaľovať v ofenzíve aj defenzíve.”

Blížia sa Vianoce. Čo si prajete pod stromček a do nového roka pre seba, pre klub a pre fanúšikov?

„Pre seba a pre svoju rodinu samozrejme zdravie, to je najdôležitejšie. Pre fanúšikov a pre všetkých hráčov takisto zdravie a chuť do ďalšej práce, aby sa im vyhýbali zranenia, choroby. A samozrejme fanúšikom aj čo najviac príjemných zážitkov, víťazstiev, pozitívnych pocitov nie iba z našej hry, ale aj z celého fungovania klubu, atmosféry, ktorú oni dokážu vytvoriť na štadióne. Jedným slovom: aby boli šťastní.”