Na Slovensku bol v polovici osemdesiatych rokov ako hráč prakticky neznámy. Dokonca aj vtedajší tréner Dunajskej Stredy Karol Pecze priznal, že ho v tom čase nepoznal. Ako teda Kolínčan „zablúdil“ na Žitný ostrov? „To ma trocha prekvapuje, že ma nepoznali, hral som ligu skoro dva roky za Slaviu Praha a v tom čase som mal hádam za sebou viac štartov v lige ako mužstvo DAC. Zranil som sa však a vrátil som sa do Kolína, odkiaľ som už smeroval do Dunajskej Stredy,“ reaguje dnes viceprezident bratislavského Slovana Petr Kašpar. „Šíbri si ma všimli. V tom čase som mal ponuku aj z druholigovej Plzne, a keďže som študoval v Prahe, bolo to pomerne ťažké rozhodovanie. DAC však bol klubom s ambíciami, chcel napredovať, a to rozhodlo pri mojej voľbe. A keď nás sem prišlo viac, podarilo sa ich aj naplniť,“ dodáva bývalý stredopoliar i obranca, ktorému so 183 štartmi v najvyššej súťaži patrí štvrtá priečka v histórii klubu.

Priznáva, že v otázke zemepisných súradníc Dunajskej Stredy v tom čase nemal ani zďaleka jasno. „Myslel som si, že to bude až kdesi na východnom Slovensku. Keď mi povedali, že od Bratislavy je to takých 40-50 kilometrov, potešil som sa,“ spomína s úsmevom.

A to, že rozhodnutie prísť na Žitný ostrov neoľutoval, azda netreba ani pripomínať. Hneď v prvej sezóne získal Slovenský i Československý pohár, ktorý je dodnes najväčším klubovým úspechom DAC. „V to leto sa nás tu zišlo viacero nových hráčov, vytvoril sa dobrý hráčsky kolektív, funkcionárske zázemie bolo vynikajúce, rovnako fanúšikovské. Vyvrcholilo to víťazstvom v Československom pohári.“

Vtedy v meste nosili hráčov fanúšikovia na rukách, tým dnešným sa také niečo sotva môže prihodiť. „Máte pravdu, ale musíme povedať, že bola iná doba. Vtedy futbal na Žitnom ostrove dominoval, a dnes už majú ľudia veľa iných záujmov,“ reaguje Kašpar.

Technicky založený stredopoliar dokázal zahrať na kraji obrany i zálohy, na poste defenzívneho stredopoliara, dokonca si vyskúšal aj stopérsky post. Najmä na ľavej strane spolupráca s Petrom Fieberom fungovala ukážkovo. Útočil i bránil, lietal od jednej brány k druhej.

Do konca života nezabudne na duel proti Slovanu, v ktorom DAC vyhral 5:2 a on bol autorom dvoch gólov svojho tímu. „Prvý som dal dokonca hlavou už v prvej minúte, vyhlásili ma za hráča kola. Divákov chodilo podstatne viac a to sú zápasy, ktoré človeku zostanú v pamäti asi do konca života.“ Všetko sa to odohralo 3. mája 1989 v 25. kole federálnej ligy. Samozrejme, k tým nezabudnuteľným patria aj duely s Bayernom Mníchov. V jednom rozhovore položartom povedal, že vtedy mali väčší strach z našich colníkov, než zo súpera. „Keďže sme si chceli odtiaľ doviesť nejakú elektroniku, tak ako to pri podobných cestách klubov na západ bolo obvyklé, dalo sa s nimi dohodnúť,“ vraví.

Vtedy ani len v päte netušil, že sa v Dunajskej Strede usadí natrvalo. „Myslel som si, že tu pobudnem pár sezón a potom sa vrátim do Prahy. Avšak zázemie tu bolo dobré a zostal som tu vlastne dodnes.“ Navyše, mal na to ešte jeden pádny dôvod: oženil sa s Dunajskostredčankou.

Hoci ešte hrával, už prenikol aj do funkcionárskej štruktúry DAC. „Už ako aktívny hráč som bol súčasťou vedenia klubu. Ešte som nastupoval na zápasy, pomáhal som trénerom na ihrisku, vytváral som si s nimi dobré vzťahy, čo sa mi neskôr hodilo ako funkcionárovi. A dobré vzťahy som si uchoval dodnes.“

S vrcholovým futbalom musel seknúť po juhoamerickom turné DAC v zime 1995. „Boli sme na zájazde v Kostarike, myslím, že som proti San Salvadoru som nastúpil na posledný zápas. Potom mi už zdravotné problémy nedovoľovali hrať na vrcholovej úrovni.“

Úplne však nezavesil kopačky na klinec ani potom: „Poznám sa so starostami obcí v okolí Dunajskej Stredy, ktorí ma oslovili, aby som si za ich mužstvá zahral a trochu im pomohol. Hral som zápasy hádam za sedem, či osem dedín. Pokiaľ mi to zdravotný stav dovolil, tak ma to bavilo.“

Keďže v meste s prevahou obyvateľov maďarskej národnosti žije už bezmála tridsať rokov, logicky sa natíska otázka - ako je na tom s maďarčinou? „Poviem to takto: asi by ma už nepredali.“

Jeho prezývka Kafé vznikla ešte za jeho hráčskych čias, prevádzkoval kaviareň dokonca priamo na štadióne DAC. „Sú to pekné spomienky na ľudí, s ktorými sme sa tam stretávali po zápasoch.“ Slovíčko Kafé preniesol neskôr aj do názvu svojej firmy. Obchodovať začínal už na sklonku socializmu, s ovocím, textilom, až potom prišiel na rad biznis s hráčmi...

A čo jeho synovia? Zdedili po ňom futbalové gény? „Moji synovia Peter a Tomáš začali hrávať v mládežníckych tímoch DAC, starší mal potom zdravotné problémy, absolvoval operáciu kolena. Momentálne pracujú v biznise. Mám v Dunajskej Strede fitness centrum a ďalšie obchodné aktivity,“ odpovedá.

Pred niekoľkými rokmi šli dokonca chýry, že Kašpar a spol. majú kúpiť, respektíve prevziať dunajskostredský klub. Boli to reálne úvahy alebo iba zákulisné špekulácie? „Veľakrát bol DAC v ťažkej situácii, vždy však v meste existovala skupina ľudí, ktorá mala vzťah k futbalu a boli rôzne úvahy... Dnes je však, myslím si, klub v dobrých rukách. A snáď bude pokračovať v našich šľapajach z osemdesiatych, respektíve deväťdesiatych rokov a pozdvihne sa. Myslím si, že ak nejaký klub u nás funguje, je to dobré  pre slovenský futbal. A keď hrá DAC proti Slovanu, na tieto zápasy chodí podstatne viac ľudí ako na bežné ligové.“

Ako bývalý dlhoročný hráč i funkcionár DAC, a Dunajskostredčan, ako prežíva Petr Kašpar derby zápasy DAC-Slovan na funkcionárskej stoličke belasých? „Kamaráti ma hecujú pred zápasmi, doberajú si ma... Ale vždy sa hrá iba o body. S tým rozdielom, že atmosféra býva v týchto zápasoch vypätejšia.“

Kto je Petr Kašpar

Je rodákom z českého Kolína (20. jún 1960), kde začínal s futbalom v žiackych tímoch. Vojenčinu si odkrútil v Karlových Varoch. Vo federálnej lige sa uviedol v drese Slavie Praha (1983/84, 1984/85). Potom sa vrátil na jednu sezónu do Kolína, aby v roku 1986 prestúpil do DAC Dunajská Streda. Hneď v prvej sezóne získal s mužstvom Slovenský i Československý pohár. Ako jediný hráč odohral všetkých desať medzinárodných pohárových zápasov DAC v Európe, strelil jeden gól - do siete Young Boys Bern. V DAC strávil ako hráč osem rokov - pričom na jednu sezónu (1992/93) si odskočil do Újpesti TE. Vo federálnej lige odohral 175 zápasov (z nich 158 za DAC), strelil 10 gólov. V slovenskej lige si odkrútil za žlto-modrých 25 zápasov. Aktívnu kariéru vrcholového hráča skončil pre zranenie v sezóne 1994/95 v dunajskostredskom klube, potom ešte pokračoval vo viacerých tímoch v okolitých dedinách v nižších súťažiach. Zároveň v DAC odštartoval svoju manažérsku kariéru. V roku 2001 prišiel do klubu Artmedia Petržalka, kde sa stal manažérom a pravou rukou majiteľa Ivana Kmotríka. Klub vyhral dvakrát ligu, zahral si skupinovú fázu Ligy majstrov. V roku 2010 nasledoval Kmotríka do Slovana, kde prešiel funkciami generálneho riaditeľa, respektíve generálneho manažéra klubu. Momentálne je viceprezidentom ŠK Slovan Bratislava.

Ladislav Harsányi