Ahojte, volám sa Dóri a pre našich futbalistov som pripravila niečo nové - zopár bleskoviek, nezvyčajných otázok, pomocou ktorých ich môžete lepšie spoznať. Dnešným hosťom je útočník Ákos Szarka.

Ahoj. Kto si, čo si, odkiaľ si prišiel?

Volám sa Ákos Szarka. Som z Dunajskej Stredy, a tu som sa aj narodil. Onedlho budem mať 24 rokov. Mám priateľku.

Za pár dní oslavuješ narodeniny. Zrejme len s veľkou námahou by sme hľadali človeka, ktorý by nevedel v akom znamení sa narodil.

Narodil som sa 24. novembra, tým pádom moje znamenie je Strelec. Podľa horoskopu som  Strelec, ale verím, že aj v skutočnosti sa stanem dobrým strelcom a aj v lige mi to začne sypať. 

Ako veľmi ťa charakterizujú vlastnosti Strelca?

Priznám sa, presne ani neviem, aké typické črty majú ľudia z tohto znamenia. Ale ak sa tam nachádzajú vlastnosti ako výbušnosť a užívanie si pocitu slobody, tak som ozajstný Strelec. Patrím totiž k tým výbušnejším chalanom v kabíne. Každý máme svoje pozitívne aj negatívne veci, ktoré dennodenne musíme riešiť. V živote nás ovplyvňuje množstvo vecí, takže potrebujem ten pocit slobody a voľnosti.

Sleduješ horoskopy?

Áno, zvyknem si ich prečítať, ale len pre zábavu. Vždy sa pekne zasmejem na tom, čo by ma malo očakávať a na konci dňa zisťujem, že väčšinou to nikdy nevyjde. Samozrejme horoskopy uverejňované v rôznych časopisoch sú skôr pre zábavu, majú ďaleko od skutočnosti.

Ako zvykneš oslavovať narodeniny?

Priznám sa, nie som moc oslavujúci typ, takže veľké oslavy svojich narodenín a menín nezvyknem robiť. Oslavujem len skromne doma s rodinou. Mama mi upečie fantastickú tortu a zagratulujú mi. To je pre mňa úplne postačujúce. Hlavné je, že sme v tej chvíli spolu.

Je v mužstve zvykom pri meninách a narodeninách zagratulovať jeden druhému?

Presne ani nesledujeme, kto má kedy narodeniny. Väčšinou sa to dozvieme z internetu a tam si aj zagratulujeme. Keď sa potom stretneme, prinesieme do šatne nejaké občerstvenie.

Ako by ti padlo, keby rodina, priatelia a tebe blízki ľudia zabudli na tento významný deň?

Zatiaľ sa ešte nikdy nestalo, žeby na mňa zabudli a niekto si nespomenul na moje narodeniny. Žijeme v uponáhľanom svete plnom stresu a v tom zhone sa môže stať, že človek na niečo zabudne.

Zažil si už niekedy narodeninové prekvapenie od fanúšikov?

Ešte nie. Predtým som hral v Slovane, ani tam a ani tu ma zatiaľ nikto neprekvapil. Ale keby sa to stalo, a niekto by mi pripravil prekvapenie, nenahneval by som sa. Určite by som sa potešil, bol by som milo prekvapený.

V čom sa líšia tvoje narodeniny z detstva oproti terajšími? Ako veľmi očakávaš tento deň?

Narodeniny sú pre každé dieťa najvýznamnejšou udalosťou roka. Ako každý, aj ja som veľmi očakával ten kúzelný dátum. Torta so sviečkami a darčeky mi vždy rozžiarili oči, bol som od radosti bez seba. Je dobré niekedy listovať v domácom fotoalbume a spomínať na tie nezabudnuteľné narodeninové oslavy. A čo teraz, keď sa blíži deň s veľkým „D“? Čaro narodenín sa zmenilo...Torta ostala, samozrejme už bez sviečok, aj gratulácie, ale význam oslavy je už iný. Veľmi ma poteší, keď si celá rodina spoločne sadne a porozprávame sa.

Zvykol si si ako darček pýtať futbalovú loptu, kopačky, prípadne iné športové vybavenie?

Moje darčeky väčšinou súviseli s futbalom, keďže som ich potreboval a aj ma potešili. Bohužiaľ, ako nové som ich hneď nevyužil, keďže bol koniec novembra a vtedy končila aj futbalová sezóna.

Si šarmantný, mladý muž. Myslíš už v tvojom veku niekedy aj na starobu? Bojíš sa toho, že ako štyridsať-päťdesiatročný už nebudeš vyzerať tak dobre ako teraz?

Ani nie. Samozrejme chcel by som aj vtedy vypadať dobre a zostať príťažlivým mužom, ale zatiaľ nemám veľké obavy. Starnutie patrí k životu, je to prirodzený biologický proces. Uvedomujem si, že už nemám osemnásť a roky rýchlo bežia. Ale len v zdravom tele je zdravý duch, preto kto chce mať aj duševné zdravie, mnoho energie, musí sa starať predovšetkým o zdravie telesné.

Nakoľko na sebe pociťuješ znaky dospelosti?

Ako najvýznamnejšie znaky dospelosti cítim samostatnosť, slobodu vlastného rozhodovania a správania, ktoré sú spojené so zodpovednosťou vo vzťahu k iným ľuďom a so zodpovednosťou za svoje rozhodnutia a činy. Zdokonaľujem sa vďaka narastajúcim skúsenostiam. To, že ja som už „dospelý“, zisťujem pri tých našich 17-ročných spoluhráčoch. Všímam si, ako sa správajú, rozmýšľajú, rozprávajú. Som rád, že svet už vnímam inak.

Je aj podľa teba pravdou, že časom sa muži stávajú šarmantnejšími?

To neviem, ja to tak osobne nevnímam a ani si nemyslím, že sa muži vekom stávajú šarmantnejšími. Každá etapa ľudského života má svoju krásu a osobitosť. Muži dbajú o svoj zovňajšok, ale o svoje vnútro už len málokto.  Dôležité je, aby chlap mal pestovaný vzhľad, bol spokojný, šťastný a hlavne zdravý.

Na ktorého rodiča sa viac podobáš?

Môj otec je vysoký 190 cm, takže výšku som zdedil určite po ňom. Tvár a vlastnosti mám po mame. Moja mama dokáže strašne veľa zniesť, ale keď sa v nej to všetko nahromadí, vybuchne, presne ako ja. Otec je taký pohoďák. Aj keď ho niečo vytočí, rieši to miernejšou formou.

Čo je tvoja najhoršia vlastnosť?

Moja zlá vlastnosť je, že konám moc impulzívne, čo nie je moc dobré. Som netrpezlivý, všetko chcem hneď, nie som schopný dopredu zistiť a vidieť účinky mojich činov. Vyslovím také veci, ktoré majú strašne veľkú váhu, a potom ma to mrzí.

S kým z vašej rodiny najlepšie vychádzaš?

Je to moja sestra, s ňou vychádzam vynikajúco. Vzájomne si dôverujeme a rozumieme. Asi aj preto, lebo ona je v mojom veku. O všetkom sa porozprávame, nemám pred ňou žiadne tajomstvá, a keď potrebujem pomoc, vždy mi poradí, pomôže.

Si zvedavý na tvoju budúcnosť?

Lákalo by ma to, ale asi nie. Neviem, či by som sa pozrel do budúcnosti, lebo keby som vedel čo ma čaká v budúcnosti, tak možno by som sa tešil menej, možno viacej. Čo má prísť, to príde.

Keby si sa ocitol na životnej križovatke, napadlo by ťa vyhľadať veštkyňu?

Moja priateľka chodí  k jednej veštkyni, ktorá jej všeličo vyveští, ale keď to počúvam, tak sa nad tým iba pozastavujem. Vo veľa veciach mala pravdu, ale že by som si na to zakladal, to nie. Asi tak na osemdesiat percent trafila, ale stále je tam tých zvyšných dvadsať percent, ktoré jej nevyšli.

Bojíš sa smrti?

Nebojím sa smrti ako takej, lebo čo sa má stať, to stane. Človek prišiel na tento svet a takisto musí aj odísť. Napriek tomu narodenie vnímame ako veľkú radosť, kým odchod zo života spôsobuje obrovskú bolesť. Vieme, že každý človek raz musí umrieť, len nie je jedno, kedy a ako.

Snažíš sa vedome vyhýbať nebezpečným situáciám, napríklad pri šoférovaní, v športe...? Si opatrný?

Určite nevyhľadávam takéto životu nebezpečné veci, ale človek sa im niekedy nevyhne. Vlastne vtedy si uvedomí, ak sa mu nič nestane, že aké má šťastie. Či som opatrný? Ako v čom. Pri niektorých veciach riskujem, pri niektorých nie. Určite sa nájdu veci v ktorých riskujem viac, ako by som mal a potom keď sa nad tým zamyslím a ukľudním sa, tak si poviem, že toto som si mohol lepšie premyslieť. Futbal je u mňa záležitosť, ktorá väčšinou závisí od mojej nálady. Myslím si, že v mojom veku je to normálne. Budem sa snažiť to regulovať a dávať do toho čo najviac.

Ľahko a rýchlo sa nahneváš?

Myslím si, že som dosť výbušný typ, ľahko ma dokážu veci rozhodiť. Hlavne tá nespravodlivosť, každý človek má vlastnú pravdu. Napríklad keď rozhodca niečo zapíska zle, tak mu to poviem. Ale myslím si, že po mojich slovách ešte nikdy nezmenil svoj verdikt. Ľahko sa nahnevám, ale aj rýchlo odpúšťam. Niekedy je ťažké ovládnuť hnev a tlmiť výbušnosť. A potom je niekedy ťažké sa aj ospravedlniť.

Nakoľko u teba funguje samokontrola? Zvykneš použiť metódu počítania do desať?

V tomto ma inšpiruje moja priateľka. Ona mi poradila túto metódu, ktorú už dosť často aj používam. Minule, keď som mal práve „takú“ náladu, ona sa ma na niečo spýtala a ja som bol ticho, tak sa ma opýtala: Teraz akože rátaš? A pri koľkých si? Ešte stále pri jednej, odpovedal som jej. Ešte stále mi to trvá dosť dlho, takže sa to určite snažím obmedzovať.

Čo pre teba znamená oddych, relax?

Oddych je pre mňa vtedy, keď zahodím telefón, lebo na ňom stále visím. Aj keď relaxujem mám v ruke telefón. Chodím na Facebook, alebo sa ako malé decko hrám. Myslím si, že v tejto dobe je to normálne. Mobil by som nazval chorobou dnešnej doby.

Páčia sa ti bojové športy?

Neraz som si povedal, že by som to rád vyskúšal, hlavne tréningy. Veľmi sa mi páčia takéto športy, lebo človeka dôkladne fyzicky pripravia a takisto tí športovci musia mať aj v hlave všetko zrovnané.

Máš rád počítačové hry?

Dosť často si zapínam hry na internete. Mám rád hlavne strategické hry pre deti od 10 do 15 rokov. Je to aj pre mňa smiešne, že nad takýmito hrami dokážem stráviť hodiny času. Každý človek má iné hobby a keď z toho nevyrastiem, tak možno aj o tridsať rokov to budem hrať. Ale snáď sa dám v hlave dokopy aj v tomto a obmedzím to.

Považuješ seba za veselého, vtipného chalana?

Jednoznačne. Nemám ani najmenší problém, dokážem si vystreliť sám zo seba aj z iných, čo ma aj tak pobaví. Takže si nemyslím, že by som bol nudný, občas viem byť aj vtipný.

Si veľmi vysoký. Ako sa ti žije s takou výškou? Má to svoje výhody a nevýhody?

Mám 193 cm, takže som poriadne vysoký. Samozrejme, že tá výška má svoje výhody a aj nevýhody. Kým na ihrisku je dobré, keď má človek takúto postavu, pri kúpe oblečenia už je problém. Vyskúšam si veľkosť XL, rukávy sedia, ale veľké brucho mi do tej bundy chýba. Inak v bežnom živote je všetko v pohode, žiadny problém so svojou výškou nemám.

S toľkými centimetrami si mohol byť aj dobrým basketbalistom...

Kebyže sa ešte raz narodím, chcel by som hrať basketbal. Môj otec ho hrával v mladosti, ale kvôli operácii kolien s tým musel skončiť. Aj to bol dôvod, prečo sa mi tento šport zapáčil. Ale rád by som sa narodil v Amerike, lebo tam sa vždy niečo deje. Obdivujem tých špičkových športovcov, ktorí roky dokážu podávať super výkony. A toto ma fascinuje. Chodieval som na basketbal do Bratislavy aj do Šamorína. Veľmi sa mi tento šport páči a rád by som sa dostal na nejaký zápas NBA.

Dovolili ste si už nejaký fór voči trénerom?

Raz, keď som ešte hral v Slovane, sme všetci chalani došli na tréning. Ani sme sa neprezliekli, hneď sme vyprázdnili kabínu a odišli z nej. Keď tam tréner v čase tréningu vošiel, nikoho tam nenašiel. Veľmi sa čudoval, až potom sme vyšli. Samozrejme trénovali sme viacej, dal nám navyše tréningovú jednotku. Toto ho určite nepotešilo, ale potom sme sa na tom všetci s chuťou zasmiali. A tu v Dunajskej? Pamätám si, že keď sme sa na jar práve zachránili v lige a tréner robil rozhovor na ihrisku. Potom sme ho so spoluhráčmi išli vyhadzovať do vzduchu. Keď sme ho prvýkrát vyhodili, tak nám skoro spadol! Vtedy sme sa na tom smiali, ale keby spadol, tak by to bolo dosť veľké fópa. Pre mňa to bolo celé dosť vtipné, a hlavné je, že všetko dopadlo dobre.

Dnešnú štafetu ti odovzdáva Andrej Pernecký a pýta sa: Aké to je byť otcom v 24 rokoch, keďže tvoja priateľka už má dieťa?

Moja priateľka má z predošlého vzťahu jedno dieťa. Je to krásne, zlaté dievčatko, volá sa Zoé a v januári bude mať štyri roky. Určite to nie je jednoduchá situácia, ale veľmi rýchlo sme si zvykli. Musím sa naučiť vychádzať so svojou priateľkou, a takisto aj s malou, ale moja priateľka mi v tom pomáha. Snaží sa ma usmerňovať tým najlepším smerom. Keďže moju priateľku veľmi milujem, takisto aj malú, preto vychádzame spolu v pohode. Teším sa tejto roli a raz keď budem otcom ja sám, určite sa toho nebudem obávať. Malá vníma, že nie som jej otec, čo bolo spočiatku veľmi ťažké, ale teraz sa náš vzťah už zlepšuje. Snažím sa byť jej kamarát, a snažím sa, aby bola aj mnou trošku vychovávaná. Samozrejme všetko závisí od jej mamy, čo všetko jej dovolí.