Bratislavský rodák a bývalý reprezentant odohral v našom drese 191 prvoligových stretnutí, čo ho radí na tretie miesto v klubovej histórii. Práve Fieber bol posledným úspešným strelcom penaltového rozstrelu vo finále Slovenského aj Československého pohára v roku 1987, mal tak leví podiel na našom najväčšom klubovom úspechu. Rozhovorom, ktorý sa zrodil pri príležitosti spomienkovej slávnosti počas zápasu s Michalovcami, mu zároveň prajeme všetko najlepšie k včerajším 53. narodeninám!

Peter, ako spomínate na svoje dlhoročné pôsobenie v Dunajskej Strede?

„V Dunajskej Strede som sa cítil dobre vždy, či už ako hráč alebo tréner. Dal som svojho času prednosť DAC-u pred Spartou a Sláviou, a neoľutoval som. Je tu skvelé publikum a keď sa bude hrať dobrý futbal, tak vždy bude plno ľudí. Pre futbalistu je skutočným zážitkom hrať pre plným štadiónom, na ktorom diváci fandia. Je to veľké plus, hlavne tu na Slovensku.“

Kam radíte vo svojej kariére víťazstvo v Slovenskom a Československom pohári?

„Myslím si, že je to veľký úspech, pretože vtedajšia liga mala skutočne vysokú kvalitu. Dokázali sme vyhrať nad Spartou, ktorá bola v tých časoch veľmi silná po každej stránke: politickej aj futbalovej. Nezľakli sme jej, na súpera sme sa dobre pripravili.“

V čom tkvelo tajomstvo pohárového úspechu?

„V prvom rade sme mali dobrého trénera a zišla sa vynikajúca partia. Tvorili ju hráči, ktorí boli odložení v iných kluboch a v drese DAC-u chceli dokázať, že vedia hrať futbal. Myslím si, že to aj potvrdili a ukázali sa tým, ktorí ich predtým poslali preč. Bola to veľmi silná motivácia, každý hral za celé mužstvo a za celú Dunajskú Stredu.“

Práve vy ste premenili rozhodujúcu jedenástku v oboch finálových zápasoch. Pripomeniete si to ešte občas?

„Sem-tam si na to spomínam, veď sú to krásne zážitky. Ak niekto hral futbal alebo robil iný šport vie, že pocit víťazstva je sladký. Bol to nielen môj úspech, ale celého tímu. Zisk Československého pohára bola veľmi veľká vec, ale zažil som aj majstrovstvá sveta, ako osemnásťročný som bol dvakrát na ME. Sú to zážitky, aké môže človeku dať len šport. To sa nedá nahradiť ničím iným. Oplatí sa robiť futbal odhodlane.“

Ako ste prežívali tie dve pamätné jedenástky?

„V Trnave proti Nitre to bolo psychicky náročné. Cítil som obrovskú zodpovednosť, ale našťastie mi to vyšlo a premenil som. A keď potom Lednický nedal, pohár bol náš. V Kopřivniciach to bolo oveľa jednoduchšie: bol som uvoľnený, lebo som kopal poslednú jedenástku a aj keby som nepremenil, tak by sa nestalo nič hrozného a pokračovalo by sa v rozstrele. To bola pre mňa taká psychická vzpruha, vďaka ktorej som mohol byť nad vecou. Po premenení to bolo úžasné, oslavovalo celé mužstvo aj s fanúšikmi.“

Máte aj nejaké hmotné spomienky na tie finálové zápasy?

„Samozrejme máme medaily, ale z reprezentačných akcií mám aj kopec dresov či iných relikvií. Je skvelý pocit si ich prezerať, zaspomínať si na mladosť. Dúfam, že sa mi niečo podobné podarí dosiahnuť aj v pozícii trénera.“

Často vás vídame na našom štadióne. Aký máte v súčasnosti vzťah k futbalu?

„Momentálne nie som pri futbale, ale ako profesionálny tréner čakám na príležitosť. Myslím si, že mám dostatok skúsenosti: trikrát som postúpil do druhej ligy, raz do prvej, raz som vyhral aj majstrovský titul. Čo sa týka DAC-u, som naozaj rád, že vyhráva a má plný štadión. Samozrejme, klubu budem vždy fandiť. Verím tomu, že v budúcnosti sa bude pohybovať veľmi vysoko v slovenskom futbale, lebo Dunajská Streda a ľudia, ktorí robia okolo futbalu, si to zaslúžia.“