Už v detstve inklinoval k športu, špeciálne k futbalu. „Hrával som futbal za dorast Pohronského Ruskova až do chvíle, keď som odišiel študovať na strednú Strojnícku priemyslovku do Košíc. Počas stredoškolských štúdií som chodieval na zápasy VSS i Lokomotívy. Nastupoval som za školské mužstvá a v jednom finálovom zápase v Čermeli som dokonca strelil gól. Krátky čas som sa venoval aj boxu, ale loptové hry a hlavne futbal u mňa na body jednoznačne vyhrávali,“ rozhovorí sa Imrich Šanta.

 

Pochádza z levického okresu. Kedy a ako k tomu prišlo, že sa usadil v Dunajskej Strede? „Bol som zamestnancom Pozemných stavieb Nitra v Bratislave a od roku 1974 vytvorili nový stavebný závod v Dunajskej Strede. V rámci náboru pracovníkov som dostal ponuku aj s podnikovým bytom, takže sme sa s rodinou na jeseň 1973 sťahovali do Dunajskej Stredy.“

Len čo sa usalašil a zabýval v Dunajskej Strede, začal sa zaujímať o športové dianie v meste. „Od predsedu telovýchovnej jednoty pána Michala Weisza som dostal ponuku pracovať v TJ. Začal som v roku 1976 ako kontrolór. Miši-báči postupne moju pozornosť čoraz viac upriamoval na futbal. Po troch rokoch som robil akúsi spojku medzi telovýchovnou jednotou a futbalovým oddielom, mal som na starosti prenos informácií, komunikáciu. Chodieval som na zasadnutia výboru, ešte v časoch drevenej tribúny. Vtedy bol predsedom futbalu Štefan Veréb, po ňom prevzal štafetu Jozef Gyurcsik, ktorý bol zároveň aj predsedom Mestského národného výboru, čiže starostom. V tom čase som už chodieval na zápasy DAC doma i vonku s Miši-báčim, a keď nemohol ísť, poveril ma rôznymi organizačnými úlohami okolo mužstva.“

Funkcionárska kariéra vtedy ešte iba 35-ročného Imricha Šantu nabrala po sezóne 1983/84 veľké obrátky. „Keď sa nám dvakrát za sebou nepodarilo pod vedením Juraja Szikoru postúpiť do ligy, raz nám postup vyfúkla Banská Bystrica a potom Petržalka, Michal Weisz sa rozhodol urobiť radikálne zmeny v TJ i v oddiele, vrátane realizačného tímu mužstva. A keď sa pán Gyurcsik pre pracovnú zaneprázdnenosť vzdal funkcie predsedu, Miši-báči navrhol za jeho nástupcu mňa.“

Aká bola atmosféra v klube v lete 1984? „Zavládlo obrovské sklamanie - medzi fanúšikmi i organizáciami, či už politickými alebo hospodárskymi - z toho, že sa znova nepostúpilo. Sezónu sme v klube začali takpovediac na vlastné tričko, z prvých šiestich zápasov sme hrali štyri vonku a z dvanástich možných bodov mužstvo získalo desať. A v tých časoch sme sa rozhodli, že ideme výrazne posilniť zázemie klubu.“

Zrodila sa myšlienka získať podporu Jednotných roľníckych družstiev. „Vedeli sme, že okrem nadšenia potrebujeme aj ekonomickú podporu, aby sme mohli napredovať. Vtedy Miši-báči vyhútal, aby sme sa vybrali za okresným tajomníkom komunistickej strany Vincentom Magyaricsom, vysvetlili sme mu naše zámery, predsavzatia, ciele. Postavili sme to do roviny, že je to jedinečná, ale zároveň posledná šanca, aby sme postúpili. Magyarics vtedy zvolal vedúcich pracovníkov Jednotných roľníckych družstiev a ďalších podnikov a vznikla platforma podpory a spolupráce.“

Ešte predtým sa však uskutočnil jeden významný krok v klube, ktorý hľadal a našiel nového trénera - Karola Peczeho. „Hľadali sme trénera, ktorý inklinuje k tejto oblasti. Michal Weisz si vyhliadol Karola Peczeho, hoci ten pochádzal z východu. Pripadal nám ako ambiciózny a cieľavedomý tréner. Vtedy mi Miši-báči hovorí, musíme za ním chodiť dovtedy, kým ho nepresvedčíme, aby k nám prišiel. Nebolo to jednoduché. Pracoval v Slovane a vtedy bol medzi oboma klubmi veľký rozdiel - v podmienkach, štadióne, zázemí, futbalovom živote. Našou vytrvalosťou, húževnatosťou a tvrdohlavosťou sa nám podarilo zlomiť trénera, ktorý taktiež oplýval týmito vlastnosťami. Fakt, že Pecze hovoril po maďarsky, bol významným bonusom v komunikácii s miestnymi funkcionármi, fanúšikmi, celým okolím.“

Pecze bol naozaj dobrou voľbou: „Bol nielen dobrý trénerský odborník, ale aj ambiciózny, húževnatý. Mal jasnú predstavu a vízie, ako sa dopracovať k úspechom. Neoblomne trval na neustálom doplňovaní kádra. Mal typologický zoznam vyhliadnutých hráčov na konkrétne posty. Svojím výberom mien nám často vyrazil dych, ale vždy si to dokázal obhájiť argumentmi. Presviedčal nás celé hodiny a nakoniec sme väčšinu jeho návrhov akceptovali. Nie raz sa prihodilo, že som prišiel do práce v Pozemných stavbách ráno o siedmej a Karol tam už sedel pri kávičke na sekretariáte. Takže moja prvá debata nebola firemná ale futbalová...“

Mužstvo vyhralo jesennú časť I. SNL ročníka 1984/85, počas ktorej prehralo iba raz (v Nitre), ale v tesnom závese zostali Považská Bystrica a Nitra. Na jar sa najprv striaslo Považskobystričanov a potom aj Nitry. Postup si zabezpečilo tri kolá pred koncom po výhre nad Senicou 5:1 s hetrikom Ladislava Tótha. „Proti Nitre v predposlednom kole sme si mohli  doma v pokoji vychutnať a osláviť postup pred desaťtisíc divákmi - atraktívnym futbalom. Podarilo sa, zápas sa skončil 3:3.“

Po postupe prišiel ďalší darček v podobe prebudovaného štadióna. „Štadión staval Agrostav, ktorý prevzal aj telovýchovnú jednotu. Každý funkcionár v rámci nej v prvom rade podporoval futbalový klub. Štefan Horváth či Alexander Nagy, to boli známi tajomníci TJ z tých čias.“

Ďalším krokom bolo postupné získanie hráčov z rôznych kútov Československa. Funkcionárom sa podarilo presvedčiť zaujímavé mená, aby prišli na Žitný ostrov. „Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva... Určite boli aj atraktívnejšie futbalové adresy ako DAC. My sme však nepresviedčali iba verbálne, ale aj serióznosťou,  dodržaním zmlúv, vyplácaním  platov, odmien... Našou devízou bolo, že sme dokázali zabezpečiť finančné prostriedky v takej miere, aby sme hráčov vedeli uspokojiť.“

V zimnej prestávke 1986/87 ulovili veľké meno - Tibora Mičinca, reprezentačného útočníka Bohemiansu Praha. „V Bohemke mali v tom čase isté problémy. Zašli sme za Mičincom, dali sme mu ponuku, dokázali sme ho presvedčiť, aj sa dohodnúť s klubom. Keď prišiel, vítal ho natrieskaný hotel Dunaj,“ spomína.

Prestup mal však jednu nie príliš príjemnú dohru. „Šli sme na futbal do Prahy, ale na zápas sme nedorazili. Namiesto toho som spolu s naším tajomníkom Jánom „Ducim“ Víghom strávil čas od rána do večera na policajnom vyšetrení na Pankráci. Keďže v Bohemianse sa objavili čierne fondy, podozrenie padlo aj na transfer Mičinca do DAC. Bol to televízny zápas so Slaviou Praha, ktorý sme prehrali 0:3. My sme z neho nevideli ani minútu. Aj u nás hľadali čierne fondy, ale Mičincov transfer sme mali riadne ošetrený a nič nám nevedeli dokázať.“

Mnohí hráči, ktorí boli vo svojich kluboch na odpis, v DAC chytili druhý dych. „Bolo to tak. U nás ožili, dostali novú motiváciu. Obecenstvo im dýchalo na chrbát, ale nielen to. Stretávali sa s fanúšikmi prakticky denne, zblížili sa s nimi a nadobudli pocit, že musia do toho dať ešte viac na trávniku, aby ich nesklamali.“

Pamätné bolo finále Čs. pohára z roku 1987. „Do Kopřivníc nás odprevadilo množstvo ľudí. Naša prvá myšlienka bola čestne obstáť, o víťazstve nik nehovoril. Išlo nám o to, aby sme si neurobili hanbu proti reprezentantmi prešpikovanej Sparte. Mužstvo však zahralo vynikajúco, zabojovalo, brankár Vahala mal výnimočný deň. Podarilo sa nám vyhrať Československý pohár, na čo sme neboli pripravení. Aj dnes vám vysypem zostavu: Vahala - Kapko, Šrámek, Liba, Fieber - Pavlík, Krištof, Kašpar - Šoltés, Mičinec, Bartoš. Striedali Michalec a J. Medgyes,“ doslova vychrlí zo seba Šanta.

Spomenul si aj na svoju polčasovú intervenciu v kabíne mužstva: „V polčase som hráčov hecoval, mobilizoval. Dokonca som ich zvozil, že treba zvýšiť aktivitu a bojovnosť. S úsmevom na to spomínal Liba: My hráme s veľkou Spartou po polčase  nerozhodne, príde predseda klubu do šatne a ešte nám vynadá...“

Nezabudnuteľnými zážitkami boli konfrontácie s Bayernom Mníchov v Pohári UEFA. „Išli  sme s malou dušičkou do Mníchova. Mužstvo hralo prvý raz proti súperovi takého rangu. V útrobách sme zistili, čo je to byť vo veľkoklube, ktorý je v popredí európskeho futbalu. Uhrali sme prijateľný výsledok, po bojovnom výkone a dobrej taktike trénera.“

Domáca odveta taktiež zostala v pamäti. „Pre obrovský záujem sme museli rozšíriť štadión, pribudli miesta na tribúne na státie. Keďže v tom čase nemal umelé osvetlenie, tak ako drvivá väčšina slovenských štadiónov, a v novembri sa už skoro stmievalo, tak sa muselo hrať už o 13.30. Niektorí naši starší hráči možno trochu podcenili zimné podmienky, prišlo k zbytočným faulom, dostali sme rýchly gól z penalty, zranil sa Liba. Pri troche šťastia a väčších medzinárodných skúsenostiach mohol zápas dopadnúť inak. Každopádne to boli veľké chvíle a sviatok pre dunajskostredský futbal.“

S klubom zažil množstvo kurióznych príhod, najmä v časoch železnej opony. „Hrali sme halový futbalový turnaj v rakúskom Kremse. Na hraniciach nás naši colníci podrobili totálnej prehliadke, niektorých hráčov i funkcionárov vyzliekli dokonca donaha, všade hľadali valuty. Bolo to nepríjemné, ale čo bolo ešte horšie, na turnaj sme dorazili s poriadnym oneskorením - medzinárodná blamáž. Hráči či funkcionári sa snažili v zahraničí speňažiť niektoré výrobky, po ktorých bol dopyt, napríklad krištáľ, alkohol... V Norköppingu nám zhabali 87 litrov alkoholu, hrozilo, že pôjdeme na štyri dni za mreže. Nakoniec nás tamojší futbalový klub z toho vysekal, vykúpil...“

Aké boli roky po nežnej revolúcii? „V posledných rokoch to vo federálnej lige fungovalo tak, že základné platy hráčov boli zabezpečené cez Československú futbalovú asociáciu. Prémie, prestupy, tie záviseli od možností klubu. Potom prišlo k rozdeleniu republiky i ligy. Po rozpade JRD i ďalších podnikov zostal DAC prakticky bez finančných prostriedkov. Jediným skromným prispievateľom bolo mesto, keďže išlo o mestský klub. Zďaleka to však nepostačovalo, bolo potrebné nájsť iné finančné toky zväčša mimo okresu. Tak sme jazdili s Jánom Víghom, jedným z najznámejších tajomníkov v histórii DAC, ktorý nikdy neľutoval čas ani energiu pre klub, do okolia Košíc, Lučenca, Trenčína, Banskej Bystrice, rokovali a zháňali peniaze. Boli sme nútení niektorých hráčov predať a nahradiť ich menej kvalitnými, na ktorých stačili finančné prostriedky. Automaticky sa to odrazilo na výkonnosti mužstva. Prvé roky v slovenskej lige sme zvládli, keď sme uplatnili naše skúsenosti z federálnej súťaže. Neustále vysychajúce finančné zdroje však nebolo možné ignorovať, mužstvo sa nevyhlo pádom do nižšej súťaže. Ponúkol som abdikáciu na funkciu, nebola prijatá. Až v roku 2003, keď prišli Iránci a arabský sponzor - v tom čase som mal aj zdravotné problémy - som v prezidentskej funkcii skončil. Po roku som sa vrátil na žiadosť nových majiteľov do manažérskej pozície, čo bolo mojím najväčším omylom. Chvíľu síce šlo mužstvo hore, zachránilo sa v druhej lige, postúpilo, spojilo so Sencom a mohlo sa pokračovať v tomto trende. Ale žiaľ, nabralo to úplne iné smerovanie a všetci vieme, ako to dopadlo. V daných podmienkach som nemohol podľa vlastného najlepšieho svedomia, vedomia a myšlienok pomôcť klubu tak, aby iba neprežíval, ale prosperoval. Hoci majiteľ bol z väčšej časti zahraničný, s financiami to bolo biedne, klub žil prakticky z pôžičiek. Každú chvíľu stál na kraji priepasti a krachu.“

Teraz to už môže prezradiť, kto patril k jeho hráčskym obľúbencom vo funkcii šéfa klubu. „V prvom rade musím spomenúť legendárnu trojku Audi - Tóth - Majoros. Neuveriteľnú skromnosť až utiahnutosť Ďuriho Majorosa, hráča, ktorý mužstvo odovzdal úplne všetko, ale svoju dôležitosť absolútne nedával najavo. Z ďalších hráčov to boli Kapko, Liba, Pavlík, Diňa... Zároveň išlo v ich prípade, spolu s Mičincom, o najvydarenejšie prestupy k nám.“

Ešte čosi Šanta zdôraznil: „Mali sme priateľský vzťah s hráčmi, nerobili sme veľký odstup medzi funkcionármi a futbalistami. Sedeli sme si nimi pred zápasmi i po nich, či sa vyhralo alebo prehralo.“

Nezabudol ani na ostatných kolegov a členov realizačného tímu: „Tajomník Zoltán Csóka bol každý druhý deň na futbalovom zväze. Keď ho vyhodili dverami, vrátil sa cez okno. Vybavil všetko - prestup, potvrdenie, preukaz; niekedy aj pár minút pred dôležitým zápasom. Štefan Horváth, dlhoročný lekár klubu Alexander Stadtrucker, masér Štefan Simonics, vedúci mužstva Árpád Reisz... Tí všetci a mnohí ďalší, dúfam, že sa neurazia, že ich nestihnem všetkých vymenovať, oddane slúžili klubu.“

Čo mu DAC dal a čo vzal? „Futbalové funkcie som vykonával celý čas popri hlavnom zamestnaní v Pozemných stavbách. Mojou túžbou bolo byť stále nejakým spôsobom pri futbale. A byť súčasťou úspešného klubu. Keď sa to darilo, mal som elán do života, chuť do ďalšej práce. Isteže, veľa mi to ubralo z rodinného života, pretože futbalu sme venovali more času. Voľný čas prakticky neexistoval. U manželky som mal pochopenie, vzala na seba ťarchu domácnosti. Keďže sa aj syn venoval futbalu, mal som ďalšiu výhovorku... Keď sme postúpili do federálnej ligy, s Jánom Víghom sme neustále sedeli v aute, cestovali krížom-krážom po republike, za volantom sedel syn Miši-báčiho Gabi, mapovali sme podmienky u súperov, zháňali hráčov. Pri dodržaní istých podmienok mi firma umožnila, aby som sa mohol venovať futbalovým aktivitám, za čo som vtedajšiemu vedeniu vďačný. Získal som veľké množstvo známych, kamarátov, na mnohých dodnes v dobrom spomínam a aj s odstupom rokov sa s nimi veľmi rád stretnem.“

Ešte sme sa pristavili aj pri jeho synovi Petrovi, ktorý za DAC roky chytal, a paradoxne, práve z dôvodu, že jeho otec bol šéfom klubu, to mal u fanúšikov ťažšie. „Vždy som bol nervóznejší, keď bol v bráne. A ak urobil nejaký kiks, obecenstvo mu to veľmi ťažko odpúšťalo. Potvrdilo sa to okrídlené, že doma nikto nie je prorokom. Platilo to aj v našom prípade, vonku sme mali nielen viac pokoja, ale aj uznania. Kým Česi o mne hovorili ako o legende dunajskostredského futbalu, doma chvíľu trvalo, kým si ľudia uvedomili, že v daných podmienkach robil človek všetko v prospech futbalu, na úkor zamestnania, rodiny, súkromného života.“

Hoci v klube sa už dlhšie neangažuje, nevynechá žiadnu príležitosť navštíviť domáci zápas DAC. „Osobne som rád, že sa klubu ujal Oszkár Világi. Som presvedčený, že je v dobrých rukách. Predsavzatia a zámery majiteľa boli jasne deklarované, sú smelé, ale právom smelé. Predpokladám, že nielenže prebuduje štadión, ale dobuduje aj mužstvo tak, aby v najbližších rokoch mohol hrať DAC na medzinárodnej scéne. Vidieť aj zmenu prístupu k bývalým funkcionárom, trénerom či hráčom, prejavenie úcty k nim, čo nebolo v minulosti vždy pravidlom. Viacerí z nich sa vracajú do hľadiska štadióna.“

Náš seriál patril žijúcim legendám DAC, ale patrí sa spomenúť aj na tie, ktoré nás už opustili. Nech o nich prehovorí Imrich Šanta.

Šanta o legendách, s ktorými úzko spolupracoval a už nie sú medzi nami

Michal Weisz (dlhoročný predseda TJ) 

„Fenomén dunajskostredského futbalu, muž správnych rozhodnutí vrátane personálnych - či už trénerských alebo hráčskych. Vplyvný človek s veľkou  škálou kontaktov, vďaka ktorým vedel zabezpečiť aj ekonomické pozadie klubu.“

Juraj Szikora (hráč i tréner) 

„Futbalový elegán, známy svojou hravou hernou činnosťou. Hral za náš tím, trénoval ho a vždy sa vrátil, keď bol DAC v úzkych. Keď sme nevedeli kam z konopí, zakaždým sme sa na neho obrátili a nikdy neodmietol pomoc.“

Ladislav Tóth (útočník, dvojnásobný kráľ strelcov I. SNL)

„Keď ste teraz vyslovili toto meno, aj sa mi hlas trochu zatriasol... Odišiel ako najmladší z veľkých legiend klubu, výrazná osobnosť. Vynikajúci hlavičkár, veta Bólints Laci (v preklade - Kývni, Laci) sa stala legendárnou.“

Jozef Nagy (prezident TJ DAC)

„Ozajstný srdciar, pre futbal a napredovanie DAC-u bol ochotný spraviť všetko možné, a neraz aj nemožné. Kvôli futbalovému oddielu sa poriadne nacestoval, často najmä do Ostravy a okolia. Príchod Vahalu, Šrámeka, a ďalších bola hlavne jeho zásluha. Aj za výstavbu štadióna v druhej polovici osemdesiatych rokov vďačíme najmä jemu.“

Árpád Reisz (vedúci mužstva)

„Dlhé roky vykonával funkciu vedúceho mužstva, stál pri ňom od divíznych čias až po mníchovský Olympijský štadión. Nepoznal nemožné, hráči sa na neho mohli obrátiť s čímkoľvek, vedel vždy všetko vybaviť a zabezpečiť.“

Alexander Nagy (tajomník TJ  DAC, vedúci mužstva)

„Opustil nás pred necelým rokom, ako tajomník TJ bol tiež poverený úlohami pre futbalový klub a spravil preň veľmi veľa. Za tie roky sme sa spolu nacestovali za hráčmi a trénermi pri ich angažovaní... Jeho syn je mediálnym manažérom DAC.“

Jozef Medgyes st.  (hráč), Koloman Gőgh (hráč a asistent trénera)

„Boli to osobnosti, ktoré okrem futbalových schopností priniesli do mužstva kolektívnosť a ľudský rozmer. Odišli príliš mladí, čo je ešte aj dnes ťažko pochopiteľné.“

Kto je Imrich Šanta

Ing. Imrich Šanta sa narodil v obci Čata (okres Levice) 6. októbra 1948, pochádza zo susednej dediny Hronovce. Futbal hrával za mládežnícke tímy Pohronského Ruskova. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, pracoval vo vedúcich funkciách v Pozemných stavbách Nitra - závod Dunajská Streda (najprv ako ekonóm, potom riaditeľ). Do mesta sa prisťahoval na jeseň 1973. Od roku 1976 bol činný v TJ DAC Dunajská Streda ako kontrolór, odkiaľ prešiel do futbalového oddielu. V roku 1984 sa stal predsedom FO a za jeho éry zaznamenal klub svoju zlatú éru - postup do federálnej ligy, víťazstvo v Čs. pohári, 3. miesto vo federálnej lige, účasť v PVP a Pohári UEFA. Vo funkcii pokračoval aj v slovenskej lige - do júna roku 2003. Po ročnej pauze sa v roku 2004 na istý čas vrátil do klubu v manažérskej pozícii. Je ženatý, má syna Petra, bývalého futbalistu DAC a dcéru Evu. Žije v Dunajskej Strede, je na dôchodku.

Ladislav Harsányi