V DAC skúsil všetko. Roky hrával za mládežnícke tímy i áčko, mal na rukáve aj kapitánsku pásku, vyskúšal si pozíciu asistenta trénera i hlavného trénera A-mužstva, nedávno ešte viedol U19 súčasne s funkciou športového riaditeľa. Dosť na to, aby sme ho - hoci iba 40-ročného - zaradili medzi klubové legendy.
Na jeho športové smerovanie a formovanie mal významný vplyv otec - telocvikár a tréner. „Bývali sme v Orechovej Potôni, tam som vyrastal. Ako typický dedinský chlapec som bol od rána do večera na trávniku. Trávili sme na ihrisku a v lese spolu denne aj dvanásť hodín. Venovali sme sa všetkým možným športom, nuž sme dostali univerzálne základy, v rámci škôl sme sa stali majstrami Československa v atletike i v ďalších športoch, takže to bola výchova na najvyššej úrovni.“
Keď mal pätnásť, vzali ho do DAC. „Hrali sme mládežnícku ligu, postupne sme prešli rukami trénerov Jákliho, Kalmára, Lelkesa, Grajcára... Dostať sa v tých časoch z dorastu DAC do áčka bolo prakticky nemožné. Odišiel som študovať na Fakultu telesnej výchovy a športu do Bratislavy. Ako 19-ročný som si zahral v béčku Slovana druhú ligu. Neskôr som si vyskúšal aj dres Senca, čo bolo veľmi dobrou prípravou na ďalšiu futbalovú kariéru.“
A tá pokračovala, kde inde, ako v žlto-modrých dunajskostredských farbách. Nastupoval zväčša v obrane. „Prežil som obdobie, že sme vypadli z ligy, aj sme sa do nej vrátili. Najkrajšie moje spomienky z tých čias sa viažu k tímu pod vedením Vladimíra Rusnáka, ktorý vyhral druhú ligu. Vtedy mal tím silný regionálny, dunajskostredský hráčsky charakter s futbalistami ako Árpi Gőgh, Miki Radványi, Béla Balla, Igor Szkukalek, okrem nich boli v mužstve aj mladí hráči, napríklad Balázs Borbély. Bol to skutočne pekný rok. Rád však spomínam aj na trénerských velikánov v DAC-e, akými boli Ladislav Škorpil, či Ladislav Kuna, ktorí boli výnimoční aj po ľudskej stránke.“
Potom trocha zmenil vzduch, keď po krátkej zastávke v Báči sa stal hráčom Rimavskej Soboty. „Najkrajším zážitkom bolo, že sme vyhrali druhú ligu a ja som sa dostal do kádra reprezentácie.“
Svoj jediný zápas za Slovensko odohral 2. decembra 2004 proti Thajsku. Po Rimavskej Sobote sa posunul ešte južnejšie, vyskúšal si zahraničný angažmán v Tatabányi a po návrate sa rozhodol pre Matador Púchov. „V Tatabányi ma trénoval Tibor Sisa, v Púchove zase Pavel Vrba, súčasný kouč českej reprezentácie, nuž som sa mohol učiť naozaj pod vynikajúcimi trénermi.“
Po skončení angažmán v Púchove nasledoval ďalší návrat na dunajskostredský trávnik: „Prežili sme zaujímavé obdobia, opäť sa zaplnil štadión, čo bolo veľkým zážitkom. Stalo sa napríklad, že ukradli maďarskú vlajku počas zápasu a náš fanúšik ju získal späť... Pred plným domom sme zdolali Trnavu 3:0. Vtedy bol v tíme ešte Attila Pinte a Jani Novota.“
Z pozície hráča plynulo prešiel na trénerské posty. „Neskôr som účinkoval v lige ako asistent trénera Mikuláša Radványiho. Istý čas som viedol mužstvo aj ako hlavný tréner, pričom najpamätnejšie boli víťazstvá nad Slovanom (duel, po ktorom sa tréner belasých Vladimír Weiss nevrátil z Dunajskej Stredy do Bratislavy klubovým autobusom, ale vzal si taxík - poznámka red.) a Žilinou. Na moje miesto potom prišiel Werner Lorant. Ale to už prišla chvíľa, keď som sa v DAC necítil dobre, nedokázal som sa stotožniť s vtedajším smerovaním klubu. A v takom prípade, prirodzene, treba ísť preč.“
Nešiel však príliš ďaleko. „Bol to mládežnícky klub FK 2007 Dunajská Streda, ktorý účinkoval vo Vrakúni pod kuratelou Oszkára Világiho, kde bol prezidentom Tibor Végh. Počas dvoch rokov sme s oboma mužstvami dokázali postúpiť o dve súťaže vyššie. Futbal sme robili s radosťou, obklopili sme sa ľuďmi ako Ďuri Lépes, Igor Kiss, Balázs Borbély či Tibor Szaban, s ktorými sme dokázali dobre spolupracovať.“
No a potom to prišlo. DAC získal nový majiteľ. „Nadišla veľká chvíľa, keď sa Oszkárovi Világimu naskytla šanca prevziať DAC. Požiadal ma, aby som vzal funkciu športového riaditeľa. Bola to obrovská zodpovednosť, ale pod vedením trénera Radványiho sa podarilo zachrániť ligu za známych ťažkých okolností po tom, ako nám odrátali body. Vyšlo to aj vďaka masívnej podpore fanúšikov. Takto sa zachránili aj mládežníci v druhej lige.“
Nové vedenie klubu, ktorého súčasťou je aj Németh, začalo krok po kroku, systematicky budovať a meniť klubovú filozofiu, život v DAC. „Prioritou ďalšieho roka sa stal postup do mládežníckej ligy, pretože mládež je jednou zo základných pilierov budúcnosti DAC. Vyhrali sme druhú dorasteneckú ligu a vo fantastickej baráži sme dokázali dať K.O. Ružomberku, nabitom reprezentantmi. To bol príbeh minulej sezóny.“
A čo sezóna 2015/16 a tie ďalšie? „Čo sa týka mládeže, našou prioritou zostáva, aby naši odchovanci v budúcnosti postupne hrali za áčko. Hráčov z U19 chceme pripraviť na Fortuna ligu. Tomuto výberu spolu s juniorkou venujeme v súčasnosti najväčšiu pozornosť. Čakajú nás obrovské infraštrukturálne zmeny, ktoré sa už začali. Práve vedľa mňa sa búra štadión, ale zároveň sme v pondelok odštartovali rozsiahly mládežnícky program. Vo všetkých školách, osobitne v Dunajskej Strede, sú ráno extra tréningy. Mladí futbaloví adepti absolvujú týždenne až sedem tréningových jednotiek, plus majstrovský zápas, takto sa pripravujú na dráhu profesionálnych hráčov. Veríme totiž iba na tvrdú prácu. Najčerstvejšia vec, takisto z pondelka je, že sme otvorili mládežnícky internát DAC v rámci akadémie klubu, na strednej odbornej škole sme prebudovali jednu časť, ktorá poskytuje ubytovanie a starostlivosť na európskej úrovni pre mladé talenty, ktoré sa snažíme prilákať z celého juhu Slovenska. Sme však iba na samom začiatku cesty, čaká nás ešte penzum práce. Teší ma však, že už teraz je DAC silnejší a bude ešte silnejší!“
Už sme v úvode spomínali, že v klube vyskúšal skoro všetky posty, čo je bonus aj v práci športového riaditeľa. „Naozaj som mal možnosť spoznať DAC z rôznych zorných uhlov pohľadu, poznám tu každého až po trávnikára, upratovačku a vodiča autobusu. Toho mimochodom už dvadsaťpäť rokov. DAC sa posplietal s mojím životom a z tohto dôvodu sa považujem za šťastlivca.“
V DAC figuruje ešte ktosi s priezviskom Németh a nejde iba o menovca. „Podarilo sa mi futbalom „nakaziť“ aj mojich synov - jeden má jedenásť rokov a druhý tri roky. Starší je v tíme DAC do 11 rokov. Baví ich to, a je dôležité, aby sa pohybovali, to patrí k zdravému životnému štýlu a k zdravej osobnosti. Myslím si, že toto je tá najlepšia cesta. Či z nich budú futbalisti, uvidíme.“
Kto je Krisztián Németh
Narodil sa 5. apríla 1975 v Dunajskej Strede, vyrastal však v Orechovej Potôni - aj futbalovo. V pätnástich rokoch prestúpil do DAC Dunajská Streda, kde prešiel mládežníckymi tímami a stal sa členom kádra A-tímu. Počas štúdia telesnej výchovy a športu v Bratislave obliekal dres béčka Slovana (1995/96), jednu sezónu sa rozohrával v Kobe Senec (1996/97). Po návrate do Dunajskej Stredy sa v sezóne 1997/98 uchytil v áčku DAC, zasiahol do 24 zápasov. V ročníku 2001/02 hrával v Báči, pokračoval tri roky v Rimavskej Sobote, vyskúšal si krátky zahraničný angažmán v Tatabányi, nasledovala zastávka v Matadore Púchov, aby sa v roku 2006 vrátil do DAC, kde pôsobil ďalších päť rokov ako hráč a pozvoľna prešiel na trénerskú pozíciu. V troch najvyšších súťažiach odohral za DAC 185 ligových stretnutí. V sezóne 2010/11 robil asistenta trénera v áčku Mikulášovi Radványimu, v nasledujúcej sezóne prvé štyri kolá Štefanovi Hornému a po jeho odchode bol hlavným trénerom až do konca ročníka. Potom prešiel do mládežníckeho futbalového klubu FK 2007. V roku 2014 sa stal športovým riaditeľom DAC, v minulej sezóne okrem toho viedol aj U19. S manželkou Líviou, najlepšou hádzanárkou Slovenska za rok 2002, majú dvoch synov Attilu a Leventeho.
Ladislav Harsányi