Na úvod poprosím, aby ste sa predstavili fanúšikom.

„Pochádzam z mesta Auxerre, z francúzskeho regiónu Burgundsko. Miestny AJ Auxerre je jeden z najznámejších francúzskych futbalových klubov, legendárny tréner Guy Roux v ňom pôsobil viac ako štyridsať rokov. Od narodenia som veľkým fanúšikom klubu z môjho rodného mesta. Ako som prišiel k futbalu? Nebol som futbalista, ale atlét a môj tréner bol zároveň aj kondičným trénerom futbalistov Auxerre. Keď potrebovali výpomoc v akadémii, odporučil ma športovému riaditeľovi. Takto som tam v roku 2007 začal pracovať.“

Vždy ste boli športovcom?

„Áno. Od šiestich rokov neustále športujem: atletika, džudo, futbal, plávanie, hádzaná.“

Je šport u vás rodinnou tradíciou?

„Moja mama nešportovala, ale otec bol veľmi dobrým atlétom.“

Akú máte najkrajšiu spomienku na futbal v Auxerre?

„Spočiatku som pracoval štyri roky v akadémií, mal som na starosti kondičnú prípravu. Keď sa mi podarilo dostať k A-mužstvu, nebola tam dobrá atmosféra: vymenili trénera. Najkrajšie spomienky mám preto na obdobie pri kategórii U15. Dvakrát za sebou sme vyhrali významný medzinárodný turnaj v Holandsku, na ktorom sa predstavili aj tímy ako Real Madrid, Manchester United alebo Ajax Amsterdam. Víťazstvá na týchto dvoch turnajov sú pre mňa najpríjemnejšou spomienkou.“

A čo fanúšikovská stránka? Chodili ste ako dieťa na zápasy mužstva?

„Áno. Môj starý otec bol obrovským fanúšikom Auxerre, s ním som aj chodil na zápasy, keďže moji rodičia futbal veľmi neobľubovali. S dedkom sme boli aj na zápase Ligy majstrov po úspešnom postupe nášho tímu.“

Nestáva sa príliš často, aby niekto prišiel z Auxerre na Slovensko... Ako ste sa k nám dostali?

„Po pôsobení v Auxerre som sa na jeden rok upísal najväčšiemu ázijskému klubu, saudskoarabskému Al-Hilal. Sami Al-Jaber, legenda tamojšieho futbalu, totiž pôsobil ako asistent v Auxerre, a keď u nás skončil, po sezóne sa stal hlavným trénerom Al-Hilalu. Požiadal ma, aby som išiel za ním. Mohli sme tam zostať aj dlhšie, ale tréner sa pre viacero dôvodov rozhodol po roku skončiť. Do júna minulého roka sa mi nepodarilo nájsť si prácu a tak som šiel do Egypta. Angažmán tam však bol katastrofou, od februára som teda bol opäť bez práce. K šťastiu potrebujem pracovať. Bez práce je všetko zložitejšie a preto som zvažoval ďalšie možnosti. Mám dobrý vzťah s Jean-Marc Nobilom, s riaditeľom akadémie v Auxerre, ktorý sa zúčastnil konferencie v Dunajskej Strede. Vedel o mojom hľadaní práce a keď sa dozvedel, že v Dunajskej Strede hľadajú kondičného trénera, spýtal sa ma, či by ma zaujímala práca v tunajšom klube. Prikývol som a potom ma odporučil DAC-u. Ponuka prišla vhod, som rád, že môžem pracovať. Podobne aj moja manželka Veronika, ktorá je Slovenka.“

Kde ste sa spoznali s manželkou?

„Pochádza z Oravy a stretli sme sa v Bratislave. Nikdy ma nenapadlo, že budeme žiť a pracovať na Slovensku, potom ako sa za mnou presťahovala do Francúzska...“

Na Slovensko ste sa teda nevrátili kvôli manželke, ale kvôli práci...

„Nad ponukou z Dunajskej Stredy som nemusel dlho premýšľať. Môžem pracovať v Európe a dokonca v rodisku mojej manželky, nemusím ísť do Maroka alebo do Strednej Ázie. Dokopy som premýšľal asi len päť minút a prijal som ponuku.“

Aké povinnosti máte pri mužstve?

„Väčšinu práce som odviedol počas predsezónnej prípravy. V priebehu ročníka mám najviac práce začiatkom týždňa. Po zápasoch sa zaoberám hráčmi, ktorí potrebujú pomoc kvôli menším, či väčším zraneniam, prípadne si chcú zacvičiť navyše pred alebo po tréningu. Snažíme sa trochu individualizovať ich tréningový proces.“

Zaoberáte sa len A-mužstvom, alebo aj s ďalšími kategóriami?

„Hlavne s A-mužstvom, ale keď ma Balázs Borbély poprosí, tak vypomáham aj pri B-mužstve.“

Ako sa cítite v klube a v Dunajskej Strede?

„Dobre, ďakujem. Aj Auxerre je malé mesto a tak si pobyt tu užívam. Veľa som sa nacestoval, dostal som sa do viacerých zložitejších situácii a vďaka tomu viem, čo treba spraviť, aby som sa cítil ako doma. Dobre sa cítim aj v klube, vrátane zápasov, kde je vždy perfektná atmosféra, čo sa mi páči. V centre mesta máme prenajatý byt a manželka si našla prácu v Bratislave.“

Aký dlhý je váš kontrakt?

„Upísal som sa na aktuálnu sezónu.“

A čo plány do budúcnosti?

„Na túto otázku je veľmi náročné odpovedať, vo futbale sa totiž nikdy nedá predpovedať, čo bude. Môžu sa udiať dobré, ale aj zlé veci. Kým však budem schopný pracovať, chcem robiť to čo teraz.“

Čo si myslíte o úlohe kondičného trénera v súčasnom svetovom futbale? Pred niekoľkými rokmi nebolo zvykom, aby pri mužstve pracoval aj kondičný tréner. V súčasnosti však už takmer každý prvoligový klub zamestnáva týchto odborníkov.

„V súčasnosti máme v podstate dva typy hlavných trénerov. Prvý drží všetko pod vlastnou kontrolou, on rozhoduje o všetkom. Druhý, modernejší typ trénera - v týchto dňoch aj častejší - má väčší štáb. Kouč sa môže popýtať a zároveň všetko konzultovať so štábom. Každý pracuje vo svojej oblasti. Pod palcom mám atletickú prípravu a kondíciu, snažím sa však dávať rady aj ohľadom zaťaženia, čo vieme spoločne pripraviť - technicky aj fyzicky. Súčasťou práce kondičného trénera je každého hráča pripraviť aj individuálne na čo najlepší výkon.“

Tomislav Marić patrí k trénerom druhého typu?

„Áno, čo je pre mňa pozitívne. Rád s ním pracujem.“

Ako vidíte kondičku našich hráčov?

„Prišiel som päť týždňov pred prvým stretnutím so Senicou, v čase letnej prípravy. Po príchode som mal veľa práce s tímom, nepoznal som nič a nikoho. V sobotu som prišiel a v pondelok som už bol v práci, čo znamená, že som mal veľmi málo času k dispozícií. Myslím si, že počas tých piatich týždňoch sme odviedli dobrú prácu. Nemôžem povedať nič zlého, pretože hráči základnej zostavy nemali od začiatku sezóny žiadne problémy so zraneniami, takže tréner Marić má neustále k dispozícii plne zdravých trinásť-štrnásť hráčov. Podľa môjho názoru sme doteraz odviedli dobrú prácu, ale vo futbale sa veci menia rýchlo, nikdy sa nedá predpovedať, čo sa môže stať.“

Aká kvalifikácia je potrebná ak sa niekto chce stať kondičným trénerom?

„Neviem, ako to funguje na Slovensku, ale vo Francúzsku to nie je také jednoduché, pretože existuje mnoho univerzít, kde sa dá získať akýkoľvek stupeň kvalifikácie. Nie je to ako u trénerov, ktorí majú A, B a C licenciu. Vyžaduje sa päťročné magisterské štúdium, so zameraním na športové, fyzické a mentálne tréningové metódy. Diplom som získal z fyzického tréningu od jedného známeho, už zosnulého profesora, a ďalší z posturálnej kontroly (posturálna kontrola je test priestorového vnímania, táto kontrola predstavuje dve odlišné cieľové odozvy ako sú stabilita a orientácia - pozn.). Je to dosť špecifická oblasť. Chodím aj na konferencie, aby som získal nové poznatky, informácie. Keď som bol bez zamestnania, v Londýne som absolvoval trojdňovú celosvetovú lekársku konferenciu FIFA .“

Existuje komunita kondičných trénerov, kde si medzi sebou vymieňajú skúsenosti, poznatky?

„Vo Francúzsku viacerí moji kolegovia vytvorili oficiálne združenie, v ktorom sú zastúpení kondiční tréneri. Zatiaľ som nepočul o tom, že by niečo obdobné existovalo aj na Slovensku.“

Úvod tréningu patrí kondičnému trénerovi, hráči sa zahrievajú rôznymi cvičeniami. Odkiaľ ich čerpáte? Cviky sám vymýšľate, hľadáte na internete, alebo ich vytvárate na základe skúseností?

„Myslím si, že obrovskou výhodou pre mňa je moja atletická minulosť. V atletike sa dá priučiť mnohým dobrým veciam: takmer všetkému, čo sa týka kondičného tréningu, rýchlostné a vytrvalostné prvky, či zlepšovanie kvality behu. Aj napriek mladému veku mám dosť skúseností. Už od deviatich rokov som plnil množstvo úloh, veľa som sa naučil od rôznych trénerov a snažím sa využívať všetko, čo sa mi zdá užitočné. Až do decembra, do posledného zápasu mám už pripravený tréningový plán. Počas týždňa predstavujem trénerovi Marićovi podrobné varianty tréningov a on buď súhlasí alebo niečo pomení.“