Ahojte, volám sa Dóri a v najbližších týždňoch vám prinesiem niečo nové. Bude to zopár bleskoviek, nezvyčajných otázok pre hráčov nášho mužstva, pomocou ktorých ich môžete lepšie spoznať. Dnešným hosťom je Pavol Penksa, brankár a hráč s číslom 1.

Ahoj Pali! Čo ti napadne, keď počuješ slová: Matka?

Samozrejme všeobecne je to človek, ktorý dáva život. Moja mama je pre mňa tá osoba, ktorej keď zavolám, tak ma vždy rozveselí, zdvihne mi náladu a takisto sa snažím aj ja ju rozveseliť, keď má nejaký problém. Matka pre mňa znamená taký „pocit domova“.

Otec?

Dá sa povedať to isté, ale v mojom prípade je tu ten futbal... Ocko je tá tvrdšia ruka, je ocko aký má byť, ale za to moji rodičia sú mojimi kamarátmi.

Deti?

Deti nemám, ja som ešte stále ako dieťa. Možno detstvo je to, čo si ešte stále chcem zachovať.

Ako človek si myslím, že v detstve je podstatná tá hravosť, ktorá by sa nemala vytratiť zo života človeka. Deti znamenajú veľkú radosť. Ich čistotu človek vníma tak, že keď vyrastú, tak to môžu stratiť. Myslím si, že je to chyba. Nechcel by som, aby sa to stalo, takže to, čo by som si chcel zachovať v sebe - to je dieťa.

Súrodenci?

Mám dvoch starších súrodencov, sestru a brata.

Psík?

Momentálne nemám psa, ani som nemal. Sestra a aj brat majú psov. Strašne by som chcel mať aj ja, ale nie v byte. Keď budem bývať v rodinnom dome, tak ho určite budem mať, veľmi po ňom túžim.

V detstve ste mali v rodine psa?

Nemali. Keď sme sa presťahovali do Spišskej Novej Vsi, kde som sa narodil, bývali sme v byte, a preto sme psa nemali. Mať v byte psa by bola pre mňa príťaž.

Mačka?

Mal som dve mačky. Doma som mal hady a aj škrečka. Moja sestra nenávidí mačky, lebo majú v sebe pretvárku, proste prídu, točia sa okolo nohy... Ja ich mám rád, pretože pes ťa bude milovať vždy, za každých okolností. Ale mačka má v sebe takú prefíkanosť, a mne sa to páči. Všeobecne milujem zvieratá.

Rodina?

Ja som z rozvedenej rodiny. Rodina pre mňa znamená veľa, ale na druhej strane aj blízki priatelia, proste nie je to len pokrvné. Niekto sa ožení, žije v partnerskom vzťahu aj 20 rokov, no ja necítim potrebu mať papier o tom, že som s niekým spolu. Kto sa narodí v jednom meste, kde bývajú babka, dedko, príbuzní, má šťastie. Členovia našej rodiny žijú po celej republike: Veľký Krtíš, Orava, východ, stred Slovenska, takže nie je to pevne spojené. Mamka robí v Prahe, ocko v Ružomberku, sestra býva v Spišskej Novej Vsi. Ale zas o to viacej si vážim, keď sa stretneme a pokecáme.

Kedy sa zídete?

Aj to je ťažké, je to zázrak, keď sa my stretneme. Keď sa to podarí, znamená to pre nás sviatok, aj keď nie je sviatok.

Aké pocity ťa spájajú s tvojím rodným mestom, Spišskou Novou Vsou?

Vyrástol som tam, začal som tam s futbalom. Ako dieťa som tam prežil krásne chvíle, určite je to srdcovka, ale od pätnástich rokov tam nie som. Spišská Nová Ves je moje rodné mesto, ale takisto môžem povedať, že je to aj Ružomberok. Tam som strávil vyše desať rokov svojho života, takže ja mám dve rodné mestá.

A čo Dunajská Streda?

Dunajská Streda je zas úplne iná šálka kávy... Tu som zažil najintenzívnejšie obdobie, či už futbalové alebo životné. Ružomberok a Spišská Nová Ves sú niečo iné, taká srdcovka. Som tu krátko na to, aby aj Dunajská Streda ňou bola, ale dala mi veľmi veľa za najkratšiu dobu.

Ak by si vedel zhrnúť roky tvojho detstva, čo by si o ňom povedal?

Mal som krásne detstvo, zažil som toho veľa. Stále sa hovorí, že dnešní mladí sedia furt pred počítačom, ale ja si myslím, že aj dnes ešte deti chodia von. Moja generácia možno bola na rozhraní, keď už to prichádzalo, ale stále sme radi chodievali von. Mal som super rodičov. Síce boli rozvedení, ale mamka mi dovolila všetko. Ocko bol prísnejší. Často mi hovorili „Pali, keď chceš...“ Nemal som nič také, ako „musíš,“ alebo „nemôžeš ísť na druhú stranu“, a podobne. My sme mali voľnosť a vďaka tomu som sa naučil akejsi zodpovednosti.

Čo sa týka futbalu, rodina ťa podporovala, alebo sa ťa snažila odhovoriť?

Podporovala. Najviac otec, on bol futbalista, tréner, brankár. On najviac, ale každý z rodiny.

Koľko rokov si mal, keď tvoji rodičia sa rozviedli?

Šesť.

S kým si žil?

S mamkou a súrodencami.

Akým spôsobom ťa podporoval tvoj otec?

Trénoval ma, dá sa povedať, že futbal nás spojil. Keď sa rodičia rozviedli, nestretávali sme sa tak často. S otcom sme chodievali na prechádzku. Možno mu ani nešlo tak o futbal ako o to, aby sa opäť spojil s rodinou.

Ktorý je ten najpozitívnejší zážitok z tvojho detstva?

Nedá sa spomenúť jeden. Asi prázdniny. Na každé prázdniny si pamätám, všetky boli neuveriteľné. Proste každý deň bol krásny, niektoré dni boli menej, niektoré viacej zábavné. Ja som žiadne frustrujúce veci nezažil. V škole som bol dobrý žiak v tom, že ja som sa nemusel učiť. Mal som šťastie. Prišiel som domov, hodil som tašku a išiel som behať niekde von, alebo na futbal. Sestra bola moja druhá mama, ona ma vždy sekírovala, aby som sa učil a mal dobré známky. Často som bol vonku, v Spišskej je krásne prostredie, je tam Slovenský raj. Ako malé deti sme tam často chodievali.

Napriek tomu, že tam máte krásnu prírodu, chodievali ste na výlety aj do zahraničia?

Nemali sme na to peniaze. Najďalej som bol asi ako desaťročný na Šírave.

Najtrápnejší zážitok?

Keď som bol malý, bol som námesačný. Často som býval námesačný, prestalo to možno v trinástich, štrnástich rokoch. Hocikedy sa stalo, že ma mamka v noci hľadala. Bolo zhasnuté  svetlo a ja som sa prechádzal po byte, dostal som sa aj k susedom na WC.

Bol si poslušné dieťa?

Asi aj hej, brat aj sestra sú starší. Bol medzi nami dosť veľký vekový rozdiel. Ja som bol trošku samotár. Poslušný som bol asi v tom, že keď som mal nejaké lego, pohral som sa aj 5 hodín za zavretými dverami. Keď som už bol starší, mal som svoju partiu. Volali ma na diskotéky a ja som nechcel ísť. Futbal som miloval tak, že mi proste nechýbali. Aj na mňa ukazovali, či je u mňa všetko v poriadku. Ja som proste nemal čas na dievčatá. Ráno som išiel do školy, potom na tréning, hrali sme futbal. Raz sa ma mamka spýtala: Pali, máš štrnásť rokov a vždy len futbal, nemáš ešte dievča...? A ja, že mamka počúvaj, neboj sa, som v pohode, všetko má svoj čas. Bol som taký, že nemuseli na mňa dávať pozor. Ja som bol v škole tým, ktorý pri bitke rozdelil súperov. Nemal som s tým problém,  skôr som to chcel riešiť diplomaticky.

Žiješ v partnerskom vzťahu?

Áno.

Ktoré hodnoty vo vzťahu považuješ za dôležité?

V prvom rade dôvera a rešpekt. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, ale to nie je pravda. Myslím si, že keď sú partneri povahovo rozdielni, keď človek miluje jednu vec a partner druhú, tak to spolu nejde. Možno nejaké malé rozdielnosti musia existovať, aby ten vzťah trošku iskril. Spoločné hodnoty treba vyznávať, aspoň tie základné. Ja si myslím, že pre mňa je najpodstatnejšia duša. Veď človek zacíti, či je ten partner vhodný pre neho. Verím v to, že ľudia sú dobrí a aj menej dobrí, podstatné je, aby ten partner k tebe pasoval. No a humor.... Spoločný humor musí existovať. Zostarneme všetci, ale myslím si, že humor ostane.

Ako si predstavuješ ženu tvojich snov a momentálne ako vyzerá?

Ja nemám predstavu o žene, že by mala vyzerať tak a tak, také vlasy, taká výška, také oči, také pery. Mám priateľku, sme spolu strašne šťastní, je super žena, s ktorou si rozumiem, práve v týchto aspektoch, ktoré som spomínal. Veľmi si vyhovujeme a je pre mňa to, čo ja potrebujem. Keď prídu nejaké konflikty, vždy si to vieme nejako vydiskutovať. Dôležité je  pochopenie toho druhého. Žena mojich snov neexistuje, vo svete sú milióny žien. Keby som sa narodil v Amerike, tak sa zrejme s priateľkou nestretneme. Keby som bol Číňan, Budhista, tak takisto nie. Neverím, že teraz táto jedna žena, tento jeden muž sa niekedy mali nájsť, možno áno, možno nie, to neuznávam. Žena mojich snov je žena, ktorá sa mi musí páčiť, samozrejme výzorovo, aj ako človek. A aby mala zmysel pre humor, aby ma očarila svojím vyžarovaním.

Bývate spolu?

Dá sa povedať, že áno. Ona študuje v Bratislave. Dunajská Streda je blízko, v podstate sme tu spolu veľmi často.

Akú úlohu zohrávaš v jednom vzťahu? Radšej riadiš alebo sa necháš riadiť?

Obidve, určite.

Na koľko percent ťa možno ovplyvniť?

Hovorí sa, že žena je vtedy dobrá žena, keď dokáže muža presvedčiť o niečom, o čom si muž myslí, že na to prišiel on sám. Možno, že aj ja som taký, ale zas rovnováha medzi partnermi je podstatnejšia. Keď som presvedčený o niečom, mohol by prísť hocikto, aj prezident Slovenskej republiky a povedal by, že toto je tak, ale ja by som si myslel, že to tak nie je, určite by som trval na svojej pravde. Povedal by som svoj názor a snažil by som sa ho presadzovať. Ale keď zistím, že som spravil chybu, nemám problém to napraviť.

Nakoľko považuješ za dôležité založenie vlastnej rodiny?

Veľmi. Chcem mať deti, chcem mať svoju rodinu, ale myslím si, že zatiaľ, kým sa neviem postarať o dieťa, dovtedy nechcem mať rodinu. Možno toto nie je to najvhodnejšie prirovnanie, ale ja to tak cítim: nekúpim si napríklad psa preto, lebo aj sused má a ja sa pritom nedokážem oňho postarať. Pre svoju rodinu chcem zabezpečiť dobré zázemie. Futbal je také povolanie, pri ktorom treba behať z jedného miesta do druhého. Toto povolanie veľmi neposkytuje absolútnu pohodu, takže vyčkám ešte na ten čas, kedy sa trošku viacej usadím. Potom určite chcem mať rodinu a deti.

Ktorá je z týchto dvoch možností pre teba dôležitejšia: rodina alebo kariéra?

„Ty si karierista a nepozeráš sa na rodinu!“ Túto vec ja beriem tak, že rodina musí z niečoho žiť. Už by som mohol mať deti, a ja predsa idem kvôli kariére do nejakého klubu, kvôli peniazom ďaleko od rodiny. Vtedy by som mohol povedať, že som uprednostnil kariéru pred rodinou. Ale je tam aspekt, že tá rodina musí z niečoho žiť. Musím byť karierista, aby som mohol uživiť rodinu.

Čo by si robil, keby sa ti narodili pätorčatá?

No čo by som urobil?! Žil by som, nie?.... Asi by som veľa nespal, a musel by som brať tabletky na nervy. Keby sa mi narodili dievčatá, dal by som im mená Viktória, Anna, Diana, po svojej mamičke Vierka, a piate meno by som nechal na manželku. Chlapcom by som vybral mená ako Pali, to je pekné meno! Po maďarsky je to  Pál, ale toto by som si nedal, ďalej možno Csaba, Kristián, Marko a takisto ďalšie by som nechal na manželku.

Čo podľa teba muži najviac oceňujú na ženách?

Keď sa rozprávam so ženami, tak rád vtipkujem. Niektoré to nepochopia a myslia si, že som arogantný. Ale ktorá to pochopí, tak tú si vážim. U mňa je všetko založené na tom, že neberiem veci vážne. Na ženách najviac oceňujem ich inteligenciu, aby vedeli pochopiť toho druhého, aby neboli napäté, boli v pohode, a ich humor. Mám rád, keď sa žena zasmeje vtedy, kedy sa má a nezasmeje sa, kedy sa nemá. Dôležité je aj to, aby sa o seba postarala. Normálna vec je, že  ide za svojimi snami. Páči sa mi, keď je žena tvrdohlavá. Keď je žena sama sebou, to je super, veď v dnešnom svete to ženy nemajú ľahké. A samozrejme by mala vedieť  dobre variť.

Tvoje najobľúbenejšie jedlo?

Nemám žiadne špeciálne jedlo, ale napríklad veľmi ľúbim sushi, ale zjem všetky kvalitne pripravené jedlá. Dávam si pozor na to, čo jem, keď treba, držím aj diétu. Keď počujeme diéta, hneď myslíme na rôzne klíčky, zeleninu, ale aj tá diéta musí mať svoj zmysel.

Máš takého priateľa, ktorého považuješ za „člena rodiny“?

S tým, že som veľa cestoval, moje priateľstvá sa veľmi pretrhali. Ale udržujem kontakty s chalanmi z predošlých klubov. Momentálne najviac komunikujem s Milošom Lačným, s ktorým sme hrali spolu v Ružomberku. Teraz hrá v zahraničí, ale nakoľko je zranený, je doma. V DAC je mojím najlepším priateľom Ivan Šnirc, s ním sme na jar bývali spolu tu na štadióne. Aj s ostatnými spolubývajúcimi kolegami, Maťom Klabníkom a Romanom Gergelom sme vytvorili dobrú partiu a vrátili sme sa do stredoškolských, „intrákových“ čias. Bývali sme tu štyria a bolo nám spolu fajn.

Je pravdou, že máš nové auto? Podľa čoho si si ho vybral?

Bolo jazdené, ale pre mňa je nové. Je to moje druhé auto. Kúpil som ho od člena Milošovej rodiny. Poznal som predávajúceho, stav vozidla a aj cena mi vyhovovala.

Odkedy máš vodičák?

Od dvadsiatich rokov.

Čo uprednostňuješ pri cestovaní? Vlak alebo autobus?

Určite vlak, je pohodlnejší, mne viac vyhovuje. Dám si slúchadlá, čítam si knižku, alebo si pospím.

Ktorú celebritu by si najradšej stretol, prípadne dal pusu?

Cassius Clay, teda Muhammadi Ali. Obdivujem ho. Bol to športovec, ktorý, dá sa povedať, dosiahol všetko. Pritom išiel svojou cestou.

Kto je podľa Teba najšarmantnejším spoluhráčom v našom mužstve?

Peťo Majerník a Otti Szabó.