O svoje dojmy z návštevy víťazného stretnutia sa s nami podelila pani učiteľka Judit Kovács aj niekoľkí žiaci.

„Eufória je najlepší výraz pre ten moment. Pre tú deväťdesiatu tretiu, úplne poslednú minútu, kedy už aj fanúšikovia začali postupne opúšťať štadión. Vzdali sme to. Lenže ten chalan v drese s číslom 31 na chrbte to nevzdal. Neustále sa obšmietal v okolí súperovej bránky. Jeden bravúrny slalom s loptou strieda druhý. My len sledujeme, čo s tou loptou dokáže. Sledujú aj Michalovčania. Nenechal si vziať víťazstvo, gól mal na nohe, respektíve v tomto prípade na čele. A nechcel odísť domov tak, že tam aj zostane. Eric Davis, tento zápas bol tvoj. Ďakujeme klubu, že sme mohli byť súčasťou tohto výnimočného stretnutia.“

„Futbal ma nikdy príliš nezaujímal. Nedávno však dvaja hráči DAC-u navštívili našu školu. Ukázali nám vtedy video, ktoré ma hneď očarilo. Pán učiteľ nám potom ponúkol možnosť navštíviť zápas a ja som sa prihlásila. Bol to správny krok, zažila som totiž niečo zázračné. Fanúšikovia boli ako jedna veľká rodina a samozrejme aj góly boli fantastické. Ďakujem, že som mohla byť súčasťou tejto udalosti.“ (Eke Anna, VI.A)

„Na zápasy DAC-u chodím už šesť rokov, takže to nebolo nič nové. Napriek tomu mal pre mňa tento večer špeciálne kúzlo. Naposledy som bola takto nervózna na jar 2014, pred pamätným zápasom s Trnavou. Vtedy nám víťazstvo zaručilo záchranu v prvej lige. Nadišiel deň, kedy sme vďaka klubu dostali možnosť vidieť so spolužiakmi z gabčíkovskej školy zápas DAC-u. Po príchode do Arény nám ukázali nový štadión a krátko predstavili ďalšie plány. Nasledovalo tradičné predzápasové spievanie piesne „Nélküled“, pri ktorej mi vždy naskakuje husia koža. Ďakujem, že som tam mohla byť aj ja.“ (Eke Réka, 8.B)

„Zápas DAC-u? Bolo to neopísateľne dobré. Všetko bolo výborné! Samotný priebeh, stretnutie s Tomášom Hukom, tá 93. minúta, tie góly! Veľmi sa mi tam páčilo. Po tom všetkom môžem povedať len jedno: Hajrá DAC! Hajrá Davis!“ (Sebők Ákos, 6.B)

      ?