„Bývali sme vo Štvrtku na Ostrove, rodičia ma dali do slovenskej školy v Bratislave, a vlastne až tam som sa dostal k organizovanému futbalu ako 15-ročný. Objavili ma interisti. Mesiac som hral za žiakov a potom ma zaregistrovali v doraste,“ približuje Michal Sill začiatok svojej futbalovej púte.

Dlho sa však medzi žlto-čiernymi neohrial: „Akosi ma chalani neprijali medzi seba, a ja ako maďarský chlapec z dediny, som si v tejto situácii nevedel poradiť. Vedeniu som oznámil, že už nechcem hrať za Inter. Prišli za mojimi rodičmi, ponúkli mi polovičný úväzok v Slovnafte, s tým, aby som naďalej hrával futbal. Nakoniec ma vzal do Tomášova Ján Popluhár, ktorý mužstvo trénoval a občas aj naskočil na trávnik, takže som si si s ním aj zahral.“

Legendárny Popluhár sa mu snažil vybaviť vojnu v Dukle, ale nepodarilo sa. „V armáde som absolvoval kurz na vodičský preukaz a tvrdili, že ma nemôžu pustiť, lebo do mňa investoval štát. Tak som sa dostal k tankistom do Martina.  Tam som zaujal víťazstvami v rôznych športových disciplínach a nakoniec mi umožnili hrať futbal v Mikulove.“

A keď si odkrútil vojenčinu, DAC práve hľadal do svojich radov hráčov zo Žitného ostrova. „Bolo to v roku 1978, keď sa klub stal víťazom divízie. Vzali ma, ale v mojom prípade to nebolo jednoduché. Zo Štvrtku na Ostrove, kde som býval, som chodil do práce do Bratislavy. Odtiaľ som poobede cestoval autobusom do Dunajskej Stredy a domov som sa dostal z tréningu večer okolo ôsmej - deviatej.“

Pracoval v Stavoindustrii, a bolo jeho šťastím, že podnik začal stavať v Dunajskej Strede hydinárske závody, takže aj jeho preradili tam. „Neskôr ma pán Michal Weisz, šéf telovýchovnej jednoty, zamestnal v hoteli,“ dodáva. „Pre vtedajší futbal urobili veľmi veľa Béla Gödölle a Kálmán Horváth, jeho asistent a kondičný tréner. Potom ich vystriedala dvojica Vladimír Hrivňák a Juraj Szikora,“ konštatuje.

Zahrali si aj so Szikorom, ale pripomína, že na ihrisku sa príliš nemuseli: „Zažil som ho ešte v Interi ako podávač lôpt. Na ihrisku sme boli ako dvaja kohúti na jednom smetisku. V čase, keď hrával za DAC, už mal svoj vek, a bolo potrebné na neho pracovať. Chcel hotové lopty a obklopil sa hráčmi, ktorí ho takto obslúžili. Bol to človek, ktorý sa mal rád. Ale inak výborný futbalista i odborník, ale potom prišli tie jeho nevyspytateľné obdobia a niekoľkotýždňové výpadky...“

Zažil s ním veľa príbehov. „Raz k nemu príde Pišta Veréb, ktorý bol predsedom futbalového oddielu i straníckym funkcionárom a vraví Szikorovi: ,Ďuri, takto to nejde, veď ty zarábaš viac ako okresný tajomník strany Vincent Magyarics.´  Veréb z toho mal ťažkú hlavu, ako vyriešiť túto záležitosť, “ vyrozprával jeden z nich.

Úsmevné chvíle zažil aj na tréningoch Szikoru: „Mali sme jedného hráča, Labuda sa volal, meral zhruba meter päťdesiat. A Józsa bol skoro dvojmetrový chlap. Szikora z nich schválne urobil na tréningu dvojičku a rehotal sa na nich. Laci (Józsa) to však zobral v pohode, bol to šoumen. Vadilo mu však, keď ho dávali do hry iba na päť minút. A takmer vždy za ten čas stihol dať gól. Bolo to v čase, keď DAC mal pretlak stredných útočníkov, okrem neho tam bol Laci Tóth a ešte jeden chlapec z Galanty, na jeho meno si v rýchlosti nespomeniem. Vtedy Józsa Szikorovi povedal: ,Ja som už s futbalom čosi preskákal a blázna si zo mňa robiť nebudete!´“.

S láskou spomína na mnohých spoluhráčov, s ktorými si zahral. „Rád som trénoval napríklad s Lacim Józsom, Gyurim Majorosom, Lacim Tóthom - mojím susedom.“

K jeho prednostiam patrila obojnohosť a perfektné ovládanie vzdušného priestoru. „Aj v ,storočnej´ knihe DAC vypichli moje hlavičkárske schopnosti, každého som prehlavičkoval. Tréner Vladimír Hrivňák ma mal za rodeného predstopéra a využíval ma pri štandardných situáciách - mal som hlavou sklepávať či predlžovať lopty na Laciho Tótha a ďalších spoluhráčov.“

Sill postúpil s mužstvom v roku 1980 do Slovenskej národnej ligy a v prvej sezóne patril medzi stabilných hráčov. V jeseni nasledujúceho roka sa však veci začali meniť. „Mal som zápal slepého čreva, bolo to na začiatku sezóny 1981/82. V nedeľu ma vzali do nemocnice, tri dni mi prikladali ľad a v stredu som cestoval s mužstvom na dvojzápas na východ. Postavili ma, ale bol som oslabený, po troch dňoch diét, zahral som mizerne a vypadol som zo základu. A potom sa mi už nepodarilo vrátiť do zostavy. Navyše prišlo pravidlo, že v tíme musia hrať dvaja osemnásťroční a do mužstva sa začlenili šikovní chlapci Gabriel Bertalan i Gabriel Hornyák.“

Doplatil aj na vtedajšiu politiku klubu.  „Za mojich čias - od roku 1978 do roku 1983 - sa v klube premlela stovka futbalistov. Stal som stoprvým. Postupne sme prichádzali na rad, jeden za druhým. Diplomaticky by som to povedal tak, že nás vytesnili z mužstva. Až na posledný ročník to však bolo päť pekných rokov v DAC.“

Niektorí futbaloví činovníci v meste na čele s Lajosom Kosárom mu chceli vybaviť prestup do ligovej Ostravy. „Odmietol som, bol som sklamaný. Šiel som oveľa bližšie - do Gabčíkova. Tam mi ponúkli tiež zhruba necelých 4 tisíc československých korún, ktoré som mesačne zarobil v DAC a ešte pridali aj bonus pri podpise zmluvy. V tej dobe som už začal s predajom zeleniny vo veľkom, kúpil som si Aviu a zarobil som si za mesiac niekoľkonásobne viac, než futbalom za jeden rok. A tak sa mi už nechcelo hrať futbal a cestovať, navyše som mal malého syna. V Gabčíkove však bolo fajn, zišli sme sa viacerí hráči z DAC - Lépes, Szajkó, trénerom bol  Gödölle. Súperov sme jasne prehrávali, vybudovali tam nový štadión, ktorý sa naplnil a postúpili sme o súťaž vyššie. “ Chvíľu vzal v Gabčíkove aj trénerské kormidlo, potom robil hrajúceho trénera v Trstenej: „Aj tam sme postúpili, zaplnilo sa hľadisko i hostinec,“ komentuje.

Vzápätí si krátko zatrénoval s Gabčíkovom, aby sa pripravil na rakúsky angažmán, ktorý vybavoval spolu Ladislavom Tóthom. „Pomáhal mi aj Jano Veselý. Ako hrajúci tréner som pôsobil v Orth an der Donau. Tam mi, bohužiaľ, zlomili nohu. Ďalšie dva roky som strávil v Hadersdorfe. To už ma začalo všetko bolieť, mal som 38 a nechal som to tak. V Rakúsku mi dosť znechutili futbal.“

Po návrate na Slovensko sa už vo futbale neangažoval, ale športu zostal verný. „V Dunajskej Strede som si kúpil rodinný dom a v záhrade som vybudoval antukový tenisový kurt. Urobil som si trénerský kurz a potom som sám robil inštruktora, či učiteľa tenisu. V podstate v tom pokračujem dodnes. Práve bolo 20. výročie existencie kurtu.“

Synovia to tiež skúšali s futbalom, ale ďaleko sa nedostali. „Obaja športovali, mladší bol veľmi rýchly, ale nemal až taký talent na futbal. Starší bol nadanejší, ale zase pomalší, málo obratný. Neľutujem však, že nehrajú futbal, videl som totiž, že nemajú na to, aby mohli hrať vo vážnych kluboch.“

Na štadión DAC chodí zriedkavo. Prečo? „Nemám rád dav ľudí, trpím takouto fóbiou, v televízii si však futbal pozriem. Keď sa ma pýtajú  kamaráti, prečo nechodím na štadión, odpovedám, že som futbal radšej hral, než sa naň pozerám. Sledujem však, čo sa deje v DAC a drukujem mu. Prezident Tibor Végh je mojím dobrým priateľom, hrávali sme aj spolu futbal.“

Kto je Michal Sill

Narodil sa 4. júla 1956, pochádza zo Štvrtku na Ostrove.  S futbalom začínal ako 15-ročný v Interi Bratislava v roku 1971, zahral si za žiakov i dorast žlto-čiernych. Ako mladý futbalista sa potom presunul do Tomášova, futbal hral aj počas vojenčiny v Mikulove. A po nej už jeho kroky viedli v roku 1978 do DAC, s ktorým po dvoch sezónach postúpil do I. Slovenskej národnej ligy. Spočiatku hrával  v DAC predstopéra, potom hráča stredu poľa. V roku 1983 odišiel do Gabčíkova, kde pôsobil päť rokov a krátko aj trénoval.  Hrajúceho trénera robil v Trstenej neďaleko Gabčíkova. V Rakúsku strávil v nižších súťažiach ako hráč, respektíve ako hrajúci tréner štyri roky (Orth an der Donau, Hadersdorf) . Po návrate už v kariére nepokračoval. Dal sa na podnikanie, vlastní tenisový kurt, robí inštruktora tohto športu. Žije v Dunajskej Strede.

Ladislav Harsányi