Brankár Jaroslav Červeňan  mal už vyše 39 rokov a v Dunajskej Strede pomaly, ale iste balil svoje rukavice. DAC potreboval kvalitného, perspektívneho nástupcu. Zalovil v ostravských brankárskych vodách, ktoré  produkovali skvelých gólmanov na čele s Luďkom Mikloškom. V jeho tieni stál Stanislav Vahala.

Prsty v angažovaní vtedy 25-ročného brankára mal tréner DAC Karol Pecze. Ako k tomu prišlo, vysvetľuje Vahala: „Reprezentačná dvadsaťjednotka Československa hrala prípravný zápas v Českých Budějoviciach, boli nejaké problémy s brankármi, a tak ma zavolali do kádra, hoci som už bol vekovo starší ako táto kategória. Nastúpil som do druhého polčasu a zachytal som výborne. A výberu robil v tom čase asistenta Karol Pecze. Všimol si ma, neskôr dal podnet klubu a v roku 1986 sa prestup napokon uskutočnil. V Baníku Ostrava bol jednotkou Luděk Mikloško, ja som nechytával, tak som privítal možnosť prestúpiť do DAC.“

V tom čase bolo mesto Dunajská Streda i samotný klub vo futbalovom Československu stále neznámou. „Dunajská Streda bola rok v lige, v prvom ročníku sa zachraňovala, a tak ju nikto nebral príliš vážne. Lenže potom sa začalo dariť, hrali sme medzinárodné poháre a myslím, že tam bola  v tom čase všeobecná spokojnosť,“ rekapituluje bývalý brankár DAC, ktorý nedávno (26. novembra) oslavoval svoje 54. narodeniny.

V Dunajskej Strede sa príležitosti chopil všetkými desiatimi. Jeho pružnosť a skvelé reflexy často zachránili mužstvo pred pohromou, a naopak, súperovi útočníci si trhali vlasy. Hneď prvá sezóna na Žitnom Ostrove bola pre Vahalu nezabudnuteľná, pretože vyvrcholila víťazstvom v Čs. pohári. Vo finále boli z neho hráči Sparty Praha zúfalí. Chytal ako z partesu, „rudí“ nenašli cestu do jeho siete 120 minút a v penaltách ho prekonali iba dvakrát (Jozef Chovanec, Michal Bílek). „Na taký zápas sa určite nezabúda. Pre mňa to bolo o to pamätnejšie, že sa hralo v Kopřivnici, iba kúsok od môjho rodiska v Novom Jičíne. Atmosféra bola vynikajúca, zápas mi vyšiel, čisté konto som si udržal tak v riadnom hracom čase, ako aj v predĺžení. Z penált som síce chytil iba jednu (Tomášovi Skuhravému - pozn. red.), Sparťania však dvakrát netrafili bránku a potom Peter Fieber premenil rozhodujúcu jedenástku. Ešte predtým sme triumfovali v Slovenskom pohári s Nitrou, keď finále sme vyhrali taktiež na penalty,“ spúšťa film starý 27 rokov.

A potom nasledovali ďalšie štyri sezóny s Vahalom v bránke, v drvivej väčšine úspešné. „V Dunajskej Strede bolo dobre. Dobrí ľudia, atmosféra. Malé mesto, všetko blízko. Ešte aj počasie bolo príjemné. Mne sa tam páčilo, a myslím si, že aj ľudia mohli byť spokojní, že som tam odviedol kus práce,“ vraví aj dnes, keď z klubu je preč už 23 rokov. V drese DAC odchytal 145 ligových zápasov, počas piatich rokov nenastúpil len v piatich!

A má stále na čo spomínať: „Určite si spomínam na zápasy s Bayernom, tak na Olympijskom štadióne v Mníchove, ako aj doma. Každý na to musí spomínať rád. Všetci čakali, že od neho dostaneme desiatku. Nakoniec sme vonku prehrali 1:3 a doma 0:2. Takže nejaké veľké prídely od tohto klubu sa nekonali a zápasy sme zvládli so cťou. Pre mesto a celý Žitný ostrov to bol sviatok.“

Vahalovi sme pripomenuli aj iný zápas, vskutku kuriózny. Hral sa 22. augusta 1990 a DAC v ňom dostal doma „nakladačku“ 1:5 od jeho bývalého klubu Baník Ostrava. Ale nielen to: v stretnutí ho prekonali až dvaja spoluhráči - „vlastenci“: nechytateľnou strelou Marek Mikuš a hlavičkou Petr Kašpar. A ďalší gól bol taký polovlastný, keď Ján Kapko nahral priam ideálne hráčovi Ostravy Dušanovi Horváthovi. „Tak na to sa vôbec nepamätám. Ak ste to niekde našli v archíve, tak potom je to pravda. Asi som chcel na to čo najrýchlejšie zabudnúť,“ usmieva sa.

Po odchode z DAC si ešte zachytal v Slavii Praha i Hradci Králové, kde končil ligovú kariéru ako 38-ročný. Po nej sa vydal na trénerskú dráhu, prevažne brankársku. Jedenásť rokov pracoval v Slavii Praha, kde okrem áčka pôsobil pri takmer každom výbere, jeho rukami prešiel napríklad aj Matúš Kozáčik, momentálne slovenský reprezentačný gólman. Ako tréner brankárov pôsobil pri mládežníckych reprezentačných výberoch Česka do 20 rokov (na MS v realizačnom tíme Pavla Vrbu) a do 21 rokov (tréner Ladislav Škorpil). Jeho meno sme našli aj v brankárskej škole Petra Koubu. Momentálne je trénerom brankárov v Baníku Sokolov, tíme druhej najvyššej českej súťaže. Futbal je jeho život a verí, že mu to ešte dlho vydrží: „Pokiaľ to len pôjde, tak sa mu budem venovať.“

V Dunajskej Strede sa už dlho neobjavil. „Pravdu povediac, naposledy to bolo vtedy, keď sa hral zápas na pamiatku Jozefa Medgyesa. Bolo to už dosť dávno.“ Ani s bývalými spoluhráčmi nie je príliš v kontakte: „Okrem Petra Kašpara. S ním si zvyknem volať, keď si potrebujeme vymeniť nejaké informácie.“

A čo odkazuje DAC a jeho fanúšikom? „Odkážte, že na všetkých rád spomínam. Strávil som tam krásnych päť rokov. Na diaľku sledujem aj výsledky klubu, raz sú hore raz dole, želám im, nech sa im darí a nech sú zdraví.“

Kto je Stanislav Vahala?

Rodák z Nového Jičína (26. 11. 1960) začínal s futbalom vo VOKD Poruba (1980-82), pokračoval v Baníku Ostrava (1982-1986, s dvojročnou pauzou na vojenčine v RH Cheb). V lete 1986 prešiel do DAC, s ktorým triumfoval v Čs. pohári (1987). Po piatich úspešných sezónach a 145 ligových zápasoch prestúpil do Slavie Praha (1991-95). Potom chytal až do konca kariéry v Spartaku Hradec Králové (1995-98), s ktorým vyhral v roku 1995 Český pohár. Na konte má 316 ligových zápasov. Československo reprezentoval 5-krát v tíme do 21 rokov a 12-krát do 18 rokov. Od roku 1998 trénoval prevažne ako tréner brankárov žiacke i dorastenecké tímy i béčko Slavie Praha. Pol roka bol brankárskym koučom v FK Mladá Boleslav (2009), dva roky v Sezimovom Ústí, ďalšie dva v Bohemianse 1905 Praha (2012-2014). Ako tréner brankárov pracoval v realizačnom tíme Česka na MS do 20 rokov (SAE 2003) a na ME do 21 rokov (Holandsko 2007). Od júla tohto roku trénuje brankárov FK Baník Sokolov.

Ladislav Harsányi