Ako dlho si premýšľal nad ukončením aktívnej kariéry?

„Nebolo to až tak o premýšľaní, jednoducho to priniesol život a zo dňa na deň som sa stal rehabilitačným trénerom. Už nejaký čas, niekoľko rokov má trápi členok a v poslednom pol roku som mohol trénovať a hrať len s tabletkami proti bolesti. Letnú prípravu som začal ako všetky predchádzajúce, avšak teraz ma to už začalo veľmi bolieť a tak som sa rozhodol, že nechám nohu minimálne pol roka oddychovať. Aj lekári mi povedali, že injekcie prinesú výsledok až o pol roka. Ide o zranenie, ktoré sa jednoducho stáva v profesionálnom futbale. Zodrela sa mi časť chrupavky a zostali tam už len kosti, ktoré sa o seba treli - veľmi to bolelo. Športová rehabilitácia pre mňa nie je nič cudzieho, pretože som ukončil školu, ktorá sa ňou zaoberá, už počas futbalu som si to nechal ako záložný plán - nikdy nemôžete vedieť, čo sa môže stať. Tréner a vedenie prišli s otázkou, či budem mať záujem zostať pri tíme v takejto funkcií po ukončení kariéry, pretože nám tento post chýba, a chýba aj celkovo na Slovensku. Premýšľal som a po pár dňoch uvažovania som prikývol na ponuku. Samozrejme, stále by som veľmi rád hral futbal, avšak po ukončení kariéry ma, dúfam, čaká ešte aspoň 30-35 rokov života (smiech) a tak som to celé musel zvážiť. Po ďalšom roku-dvoch profesionálneho futbalu by sa mohol môj členok tak zničiť, že už aj každodenný pohyb by bol obrovským utrpením. Ani teraz nie sú bežné dni bez bolesti… Preto som sa rozhodol zostať pri mužstve. Na jednej strane som smutný, že som ukončil behanie po trávniku, ale teším sa z toho, že budem môcť aj naďalej robiť to, čo mám rád a v čom môžem byť užitočný. Vo futbale je moja aktuálna funkcia potrebná, momentálne v tom zaostávame na Slovensku aj v Maďarsku. Podstatné je, že som zostal pri mužstve, nevypadol som z kolotoča. Som súčasťou nášho úspechu, zlyhania, proste každodenného života. Zostal som pri futbale, akurát v novej funkcii. Teraz je mojou úlohou čo najlepšie pripraviť hráčov, s ktorými som doteraz spolu trénoval. Mám možnosť naďalej byť pri mužstve, a ja ďakujem za túto príležitosť. Verím tomu, že všetko bude fungovať tak, ako má a časom budem ešte lepší.”

Vyprázdnil si skriňu a prešiel do druhej šatne? Keďže si bol tímový pokladník, odovzdal si pokladňu niekomu inému? Proste, zatvorili sa jedny dvere a otvorili druhé?

„Áno, inak to byť ani nemohlo, hoci je to trochu divné. Je pravda, že som musel opustiť šatňu, zbaliť si veci, no kým nezbúrajú štadión, tak som dal bývalým spoluhráčom najavo, že nechcem, aby niekto sedel na mojom mieste (smiech)! Dokonca mi moje miestečko aj oblepili, ako to zvyknú robiť policajti na mieste činu - zobrali to teda s humorom. Kasu som prenechal kapitánovi Gáborovi Strakovi, odteraz je to jeho starosť. Zobral som si svoje veci, a miesto kopačiek teraz budem nosiť bežecké topánky. Zmenila sa mi šatňa a k tomu musím dodať, že prvé tri rána som zo zvyku chcel ísť na svoje staré miesto. Bolo veľmi skoro a ja som dorazil prvý, takže šatňa bola ešte zatvorená. Bol som nervózny, pretože som sa nemohol dostať na svoje miesto. Po chvíli mi však došlo, že to už nie je moje - môj lístok teraz znie inde. A toto sa mi stalo tri dni za sebou! Aj po tréningu si chcem späť sadnúť medzi chlapcov. Potrebujem trochu času, aby som si zvykol na novú situáciu. Teším sa tomu, a zároveň som aj smutný.”

Čo povedala manželka Dóra a rodina na tento krok?

„Rodina stojí pri mne v dobrom aj v zlom, a túto zmenu schvaľuje, keďže zdravotný stav sa mi jednoducho nechcel zlepšiť. Ďalšia vec je, že ma nová práca baví, chcel som sa tým zaoberať po ukončení aktívnej kariéry. Prišlo to síce skôr ako som plánoval, ale človek mieni - Pánboh mení. Nepodarilo sa mi natiahnuť futbalovú kariéru o rok, ako som chcel, ale nejdem smútiť, mohlo sa stať aj niečo horšie. Proste, takto to malo byť.”

Aké nové úlohy budeš mať?

„Mojou novou funkciou bude starosť o dospelých, ale aj mladších hráčov DAC-u, ktorí majú problém so zranením. Zistíme spoločne diagnózu a budeme hľadať riešenia. Pracujeme na tom, aby zranení hráči boli čo najskôr k dispozícií mužstvu a trénerovi.”

Čo ti bude chýbať z aktívnej futbalovej kariéry?

„To ešte neviem, je to dosť čerstvé. U každého je to iné: niekomu môže chýbať kolektív, inému vtipkovanie, lopta, či „rituály” pred zápasom… Zatiaľ to cítim tak, že mi najviac budú chýbať predzápasové pocity. Keď vstúpiš do šatne, začne v tebe vrieť adrenalín, povzbudzujeme sa, potom príde tréner, ktorý si tiež povie svoje - tieto veci mi budú určite chýbať. A nezabudnime ani na doťahovanie sa medzi spoluhráčmi (smiech)… Pomaličky sa snažím vtipkovať aj s trénermi, ale k tomu potrebujem ešte pár rokov. To dobré puto, ktoré som mal so spoluhráčmi, chcem preniesť aj medzi trénerov. To je tiež jedna z mojich nových výziev.”

Stal si sa súčasťou trénerského štábu A-mužstva, budeš chodiť aj na zápasy?

„Áno, ak nebudú zranení hráči, ktorých by som mal na starosti. Ak niektorí hráči nemôžu ísť s mužstvom na zápas kvôli zraneniu, zostanem s nimi doma a budem sa im venovať v tréningu.”

Na čo budeš najradšej spomínať z hráčskeho obdobia v DAC?

„Aj na toto je teraz ešte ťažké nájsť odpoveď: snáď na celý môj angažmán. Kariéru sa mi podarilo ukončiť naozaj pekne. Mám za sebou dlhé, vydarené roky, nepozerám sa na nič negatívne, nechal som jednu malú stopu v histórií DAC-u. Som rád, že môžem odísť so vztýčenou hlavou. Na veľa vecí budem spomínať s radosťou v srdci: na fanúšikov, kotúľanie sa lopty, ďalšie účinkovanie pri mužstve. V kariére sa mi len raz podarilo streliť dva góly počas jedného zápasu a to práve v drese DAC-u. S výraznou podporou fanúšikov - týmto by som sa im chcel opäť poďakovať - som vyhral anketu o gól mesiaca, čo znamená, že sa mi tu vydarili nejaké tie veci. V podstate môžem dosiahnuť aj ďalšie úspechy, avšak teraz už z inej pozície. Skôr alebo neskôr sa môžeme stať majstrami a ja chcem byť pri tom, hoci aj v zákulisí.”

Čo považuješ za vrchol svojej kariéry?

„Neviem povedať, čo bol vrchol, vždy som chcel dosiahnuť viac, ako sa mi nakoniec podarilo. Viackrát som bol pred bránami Ligy majstrov, ale neprešli sme kvalifikáciou - to bolo pre mňa veľké sklamanie. Nepovedal by som, že som nebol spokojný s kariérou, ale chcel som z nej vyťažiť viac. Ale to je už minulosť. Odchádzam s hrdosťou, avšak na rehabilitačnom poli môžem s tímom ešte stále dosiahnuť niečo také, čo sa mi ako hráčovi nepodarilo.”

Pôsobil si v najvyššej súťaži troch krajín, podarilo sa ti dostať aj do reprezentácie. Na čo si najviac pyšný?

„Reprezentácia je pekná vec, lenže moc som v nej nenahral, takže som nevedel precítiť, čo to vlastne znamená. Nepodarilo sa mi dostať sa do nej viackrát. Aj tak som však vďačný, pretože s reprezentáciou som mohol vidieť kus sveta. Na to som hrdý, pretože to sa každému nepodarí. Rád budem spomínať na hráčov, vedenie a fanúšikov DAC-u. Z pôsobenia v zahraničí by som vyzdvihol, že v osemnástich som hral predkolo Ligy majstrov. Keď sa pozriem spätne na odohrané zápasy, tak by som povedal, že zhruba pol na pol boli tie vydarené. Samozrejme horšie duely prišli hlavne v mladšom veku, potom som si už snažil udržať štandard. Bolo to pekné a ešte si stále neuvedomujem, že je koniec.”

Ktorí spoluhráči a tréneri zostali najviac v tvojej pamäti?

„Opäť otázka, na ktorú je veľmi náročné odpovedať, keďže som naďalej v dennom kontakte s hráčmi, s ktorými som prežil krásne chvíle a s ktorými sme spolu bojovali za úspech. Ešte v sebe nemám ten pocit nostalgie, ktorý prichádza až po dlhšom čase.”

Úplne si ukončil kariéru, alebo ešte plánuješ návrat v nižšej súťaži?

„Zatiaľ som nad tým nepremýšľal. Keby sa mi zranenie nohy dostalo do lepšieho stavu, možno by som to ešte niekde skúsil. To je ale hudba budúcnosti. Malé dvierka si ponechávam otvorené, pretože futbalista sa nikdy nedokáže úplne vzdať kariéry. To nechcem ani ja, preto chcem behať, bicyklovať sa, udržiavať sa v kondícií. Behávam spolu so spoluhráčmi, dokonca Pačimu (Erik Pačinda) ukazujem aj to, ako sa kopú priame kopy (smiech). Smeje sa, keď lopta skončí tam, kam poviem dopredu … Je fajn pocit ukázať nové veci tak kvalitnému futbalistovi, akým je Erik. Sme veľmi šťastní, že sem prišiel a v každom zápase dokazuje, prečo tréner tak veľmi túžil po jeho príchode. Pači vždy hovorí, že aspoň na tie priame kopy by som mohol nastúpiť (smiech)… Na tréningu ešte viem ukázať kopaciu techniku, v ostrom stretnutí však už nie - jedine možno v nejakom rozlúčkovom.”

Takže - rozlúčkový zápas...?

„Rád by som, ale to závisí hlavne od postoja klubu, vedenia, záujmu fanúšikov, a či budú hráči, ktorých zavolám, ochotní prísť a nastúpiť. Pokiaľ nebude záujem, tak vybehnem raz nahý na ihrisko v osemdesiatej minúte pri domácom vedení 1:0 (smiech), aby som sa aspoň takto dostal do stredobodu pozornosti. Bol by som rád, keby to vyšlo, tým by som mohol úspešne uzatvoriť svoju kariéru.”

Otti, ďakujeme za radosť, ktorú si nám priniesol a prajeme veľa šťastia v novej kariére!

„Ďakujem!“