Chlapec zo štadióna, vtedy a dnes

Možno som nebol sám, kto si položil takúto otázku: Na čo si asi spomeniem(e) pri pohľade na „odkrajovanie“ prvého „falatu“ zo železobetónovej  konštrukcie prvej demolovanej tribúny?

Moja generácia už jednu prestavbu zažila, takže spomienky na aktuálne rekonštruovaný štadión nemôžem písať bez príbehov o štadióne, ktorý sa porúčal pred rokom 1985.

Ako avizuje motto série článkov, fascinujúce fluidum dodáva starému štadiónu (rovnako ako jeho predchodcovi) čosi nehmotné a nehmatateľné. Sú to príbehy a spomienky o zápasoch a o ľuďoch. Príbehy dlhé i krátke, nevšedné, ako aj príbehy (zdanlivo) tuctové. Príbehy o veľkých, ale aj o malých...

No, a v takomto duchu dnes začína séria spomienok na náš štadión... 

Bol to historicky prvý priamy prenos zo Slovenskej národnej ligy - zápas sedemnásteho kola sezóny 1982/83 DAC-Dukla Banská Bystrica. Do záverečného tridsiateho kola sa ešte hralo o kopec bodov, ale každému bolo jasné, že kto z týchto dvoch ašpirantov na postup vyhrá vzájomný súboj, tak už postup nepustí zo svojho pevného stisku. Tak sa aj stalo, ale nepredbiehajme...

Zápasy DAC-u sa vtedy hrali na štadióne, ktorého dominantou bola drevená hlavná tribúna. Pekne zelená... Kapacitou bola neveľká - na drevené lavičky sa zmestilo maximálne tristo divákov. Tristo dobových VIP-károv...

Vyvolení a ich rodinní príslušníci, priatelia a kamaráti ich priateľov. Šéfovia podnikov a ich rodinní... Zriedka, skôr náhodne sa na „zelenodrevák“ dostal „ktosi z davu“.

Synátor jedného z tých šéfov podnikov sedel počas zápasu s Banskou Bystricou na hlavnej tribúne a na konci prenosu... ale nepredbiehajme!

Priamy televízny prenos znamenal, že na našom štadióne premiérovo zasadol na miesto komentátora legendárny a populárny Karol Polák. Jeho zamatový hlas bol v tom čase len o štipku menej často parodovaný, ako hlas Karla Gotta.

Takže tento Polák (v týchto dňoch sa ako 81-ročný tretíkrát ženil...) si sadol na komentátorskú lavicu a takisto v premiére odzneli v štátnej televízii z jeho úst maďarské pokriky dunajskostredských divákov. Nielen v preklade, ale aj v originálnom znení... Takto ľahučko si Polák zvyšoval svoju popularitu v Dunajskej Strede...

Mimochodom, Karol Polák a DAC... Keď som s kolegami (z fcdac1904.com) organizoval spomienkové stretnutie na legendárne zápasy s Bayernom Mníchov, po oficiálnej časti sme posedeli s hlavnými hosťami pri dobrom jedle a dobrom vínku... Spomeniem Karola Peczeho, Imre Sántu a hlavne mimoriadne otvoreného Pištu Nagya (známy ako otec starého aj nového  hotela Kormorán). Pišta mi povolil všetky veci publikovať a k povoleniu pridal úsmevnú poznámku: Snáď sa po skoro tridsiatich rokoch už nič zlé nemôže stať, ak to podáš kvetinkovým jazykom!

Tak teda, Polákovi sa u nás vždy páčilo. Boli sme totiž pohostinný klub, veď - „...skôr než sa na zväze v Prahe pustili do práce, plody Žitného ostrova už boli rozdané...“ (citácia z knihy Retro)...

                     

Proste, Weisz Misi bácsi vedel, že takýmto hosťom sa neponúka na zahnanie hladu desať deka tresky a päť feferónového!

Po malom odbočení poďme späť k zápasu. Nedopadol pre nás dobre. Prehrali sme a pochmúrnu atmosféru na štadióne réžia prenosu ukončila hudbou, ktorú sprevádzali záverečné titulky.

Kamera brala záber na drevenú tribúnu, keď cca dvanásťročný chlapček „zakotvil“ pred kamerou a ostal pred ňou až do poslednej sekundy prenosu. Pozeral priamo do kamery a svoj úsmev párkrát okorenil pohodovým zamávaním. Ten mávajúci chlapec sa volá...

Viete, kto zabezpečuje od nástupu éry Oszkára Világiho ozvučenie na štadióne?

Aj počas zápasu s Podbrezovou, po ktorom sa búrala prvá tribúna na státie, ju obsluhoval Ollé Lajos.

Mávajúci chlapček za zvukov Polákovho hlasu a dnešný excelentný zvukový technik (a skvelý DJ) je jedna a tá istá osoba!

Legenda Karol Polák a mladučký Ollé Lajos na štadióne DAC-u...

Dve tribúny, dva svety.

Včera a dnes.

As times goes by...